Zabudla na to, aké je pohybovať sa medzi dušami, ktoré sú a zároveň nie sú.
Pripadalo jej to ako včera. Chvíle, počas ktorých sa vracala do prázdna.
Nie takého beznádejného, skôr bezmyšlienkovitého.
Kráčala po cestičke medzi hrobmi a vietor vanul okolo nej, cez ňu, ale nikdy nie do nej. Stmievalo sa, vlastne, takmer sa začínala noc.
V tieto dni na jedno z jej obľúbených miest chodila hŕba ľudí. Boli dušičky, čas, keď si ľudia spomínali na svojich zomrelých blízkych viac ako inokedy.

Ona na nich myslela neustále. Aj keď nemala toľko času ako kedysi chodievať si sadnúť na lavičku pri jeho hrobe a vyrozprávať mu obsah posledných chvíľ. Podeliť sa o trápenia a radosti a sama, s jeho pomocou si odpovedať. Usporiadať si myšlienky s podporou duší, ktoré nedýchajú, ale sú skúsenejšie ako všetci ostatní dohromady.
Sedávala na lavičke s notesom položeným v lone. Nechávala si v hlave plynúť všetky obrazy vediac, že on ich prečíta, zapamätá a poradí. Nie raz tam sedela a s ceruzkou v ruke čakala, kedy jej napíše odkaz.
Obyčajné, ahoj, buď silná. Niet sa kam ponáhľať. Párkrát tam prechladla. Aj dnes si pamätá deň, keď tam trávila ráno niečo vyše hodiny, lebo tam bol pokoj, nik neotravoval a ona čakala.
Chcela si usporiadať myšlienky. Vtedy bolo pekelne chladno. Celá uzimená, premrznutá a nahnevaná na seba samu sa zdvihla a išla do školy. Nadávala si do sprostých husí. Často. A duše, ktoré nevedeli rozprávať sa tomu prizerali. Boli dni, keď tam bývala denne.

Ahoj, mala som chvíľu čas, tak som Ťa prišla pozrieť. Porozprávať o tom, ako sa darí, ako sa mám. Všetci pozdravujú. Sme zdraví. Veľmi by som si priala, aby si mal šancu spoznať ho. Nechcem, aby si videl ako som dopadla. Ľúbim Ťa. Odpusť mi za všetko. Ja...ja už nemám čo viac povedať, ale ostanem tu, s Tebou. Je mi tu fajn a cítim sa bližšie, k Tebe, k nemu aj k nim. Nie, viem že tu mám ešte plno práce. Ale chcem stráviť pár chvíľ osamote s Vami aspoň takto. Je tu taký pokoj. Pomôžeš mi vyriešiť ten ,,problém“ však ?

Kráča ďalej, noc zahaľuje celý cintorín, avšak dnes ho tisícky sviečok rozsvecujú.
Dnes aj mŕtvi ožijú. V spomienkach mnohých. Nemali by sme zabúdať, ale niekedy je to nevyhnutné. Nie však do takej miery. Som s nimi stále.
To, že sa nezatĺkam po cintorínoch tak často ako som zvykla, neznamená, že Vás nepotrebujem, že na
Vás nemyslím, že som zabudla.
Nikdy nezabudnem. Ja nie.
Nemôžem a nechcem.
Nechodievam Vám zapaľovať sviečku na výročia. Ani keď idú oni.
Myslím na Vás.
Pri učení, v škole, v práci, vonku.

Vždy keď ma napadnete.
Vždy, keď mám pocit, že ma potrebujete.
Vždy, keď mám pocit, že Vás potrebujem ja.
Vždy, keď viem, že by som si zaslúžila facku alebo potrebovala ukázať cestu.

Pamätáte si ma nielen z obrázkov. A ja si Vás chcem v pamäti zachovať takých, akí ste boli smerom ku mne. Ako ste sa ku mne správali. Odpustila som Vám všetko, až do toho posledného. Vy ste to nestihli odpustiť mne. Viem, že sa jedného dňa stretneme a možno to bude skorej ako skúšam veriť.

Povieme si všetko to, čo ostalo nedopovedané, objímeme sa a vy mi ukážete najlepšiu krčmu na ulici, v ktorej budeme piť do rána. A tam, kde skončím bude ráno stále.

ĽÚBIM VÁS A NIKDY NEZABUDNEM.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár