Vymyslení.

„Nevieš čo mi robíš“

Pípol mail. Po tom, čo sa päťkrát zhlboka nadýchla a sušičom na vlasy prehlušila vlastné myšlienky.

Ako následná reakcia, že naozaj nemá na to, doliezať za chlapom, vnucovať sa mu, chodievať ho čakávať pred panelák v domnienke, že on raz zíde, chytí ju za ruku a budú spolu šťastní, kým nepomrú.

Sci-fi.

pokiaľ ja tebe nezavolám, ty sa neozveš.
pokiaľ ja za tebou nedoleziem, ty ma nevyhľadáš.
pokiaľ ja tebe nebudem písať, nenapíšeš s dobrým úmyslom ani ty...

----------------------------------------------------------------------------------

Ženy roky bojovali za rovnoprávnosť.
Za to, aby mohli pracovať na rovnakých pozíciách ako muži, za to, aby mali plat podobný mužskému. Za množstvo vecí. V tomto bode začínam mať pocit, že sa niekam posunuli.
Pokiaľ nájdu správneho chlapa, život je ľahší, čas na rodičovskej dovolenke si podelia, príjmy natoľko neutrpia, deti cítia lásku oboch rodičov, puto sa vyvíja rovnomerne. Idyla.

Avšak, deň za dňom mám pocit, že muži už nie sú mužmi.... samozrejme, reálna odpoveď je, že môžem súdiť len to, čo vidím primárne. (Takže „no hate“ idem si asi konkrétnu postavu, ktorú vidím pred očami, pokiaľ toto píšem). Tú osobu nazveme Vymyslený, z dôvodu, ktorý asi nebude ťažké pochopiť.
Miláčik maminky, ktorá za neho spravila všetko, čo mu na očiach videla. Dala by za neho i to posledné. Pretože to matky robia. Pretože to spravila tá jeho.

A Vymyslený skúšal a skúšal. Kam môže zájsť, kam to povolí bez toho, aby sa na neho mamka nahnevala. Lebo keď sa maminka nahnevá, nedostane svojich 5 eur vreckového na deň a jemu...jemu sa tak strašne nechce hľadať prácu tri roky po škole.
Ani na Úrad nechodí, však načo... a tak sa stáva samoplatcom zdravotnej poisťovne.
Keď si po ďalších 2 rokoch konečne nájde prácu, čuduje sa, že domov príde vyúčtovanie zo spomínanej zdravotnej s celkom mastnou sumičkou. A tak je v tom až po uši. Zistí, že maminku už tak strašne nebavilo dávať mu tých 5 eur denne.
Ale hlavné, čo sa mu deje je že zistí, že život nie je taký lážo plážo, aký si vysníval.
Že v práci je to o robote. Veľakrát s pľuzgiermi, s opuchmi.
Že na bývanie si treba zarobiť.
A keď chce jesť, je lacnejšie variť.

LÁSKA.
Čo s ňou?
Keďže maminka za Vymysleným trpezlivo chodila, varila, prala, žehlila a nič na oplátku nechcela, je veľmi pravdepodobné, že to isté bude čakať od svojej priateľky.
Neskonalý obdiv, za každú jednu maličkosť, ktorú po 3 mesiacoch konečne spraví.
Chválu všetkému, čo uvarí (áno myslím tým hlavne chleba natretý šunkou a varený čaj)
Čaká, že dievčina bude chodiť pod jeho okno spievať mu ódy a vyvolávať a on jej po pol hodine telefón aj dvihne so slovami, že dnes je už moc ožratý a nech sa dievčina odtrepe sama domov.
Že on sa niekedy ozve.

ALE.
Keď túto dievčinu, nazvime ju „Vymyslená“ prestane spomínané čakanie baviť (lebo koho by samozrejme bavilo čakať, deň, týždeň, mesiace, dokonca roky) a začne sa odpútavať. To nastáva katastrofický scenár ako pred prvou svetovou. Čo si to tá nevernica dovolila? Však spomínaný maminkin maznáčik ju ohromne ľúbil. Nikto ju nikdy tak nebude ľúbiť. Len proste on sa potreboval napiť.... a potom ísť aj do práce. A niekto to veľmi blbo vymyslel, že týždeň má len tých 7 dní. Mohol by mať viac. Ten ôsmy, možno desiaty by bol určený na vzťah. Ale!! Iba ak by bolo aj víno :)

**********

*Nevieš, čo mi robíš, Vymyslená, tým, že nechodievaš každý deň stávať pod môj panelák, aby som ťa mohol ignorovať.
Vymyslená, ja Ťa ľúbim, priam milujem, ale daj mi ešte nejaký rok- možno dva, nech za tebou prídem s kyticou kvetov ako znak odčinenia, za všetko zlé, čo som spravil.
Vymyslená, buď si vedomá toho, že niekoho, ako som ja už nenájdeš!*

A o tom to je.
Každý sme jedinečný.

PS. Ten telefón nezazvoní, s hysterkou nechce nik volať. :)

Zdieľaj článok na facebooku
32 odoberateľov

Komenty k článku