Jozef si zobral z práce päťdňové voľno, aby sa trochu zrelaxoval. Pracoval ako účtovník istej firmy a jeho práca bola namáhavá. Našťastie preňho nemal ženu ani deti, ktorým by sa musel venovať. Nikdy nebol nejako pekný a ženám nerozumel. Deťom áno, hlavne tým príbuzným. Hrával sa totiž s bratovými deťmi, keď prišli na prázdniny alebo na Vianoce. So svojim bratom Petrom a švagrinou Beátou si rozumel, ale nikdy nepocítil nutkanie založiť si rodinu.
Po stý krát sa mu toto všetko presýpalo v hlave a tak to nevydržal, zobral vedro na vodu na čaj a zamieril k neďalekému jazierku. Mal ho rád. Chodieval tam premýšľať.
Svitalo. Nebo hralo naružovo a namodro, na východe sa už rozlievali slnečné lúče.
Jozef zastal, aby sa pokochal tou nádherou, ktorú by nedokázal napodobniť žiadny človek. Kopce porastené zeleňou, priezračne čistá voda v jazierku, spev prebúdzajúcich sa vtákov. Lenže začul aj taký zvuk, aký by nevidal žiaden vták, ani človek. Bol to spev.
A vtedy ju uvidel.
Mala asi dvadsať centimetrov, modravú pokožku, bledomodré šatôčky, modré vlasy po lopatky. Najdokonalejšiu tváričku akú kedy videl. Krídelká pripomínajúce vážku. Spakruky si pretrel oči. Zaspal som, hovoril si, zaspal som a sníva sa mi.
A vtom víla prehovorila:
,,Nádherné ráno, však?"
Jozef preglgol. Bol to najkrajší hlas, aký kedy počul.
,,Ale isteže," hlupák, hlupák, hlupák! hovoril si, Spamätaj sa a správaj sa ako muž, nie ako školák, ,,rád sem chodím."
,,Som víla tohto jazera, " odvetila víla, ,,chodím sem spievať, aby bolo všetko ako má byť."
Jozef premohol ostych, sklonil sa a nabral krištáľovo čistú vodu.
,,Ja už pôjdem. Rád som sa s Vami stretol."
,,Aj ja. Prosím, porozprávaj o mne svojim synovcom. Sľúb mi to."
,,Sľubujem."
Vykročil naspäť do lesa. Zrazu sa obrátil a chcel niečo povedať, lenže slová sa mu zasekli v hrdle.
Lebo víla zmizla.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár