24 ročné dievča, Tam, kde končí realita dneška

Tak dočkali sme sa?

Odpoveď na túto otázku máme zjavne všetci v sebe. Kto nevie o ktorej otázke "točím" tak kuk na môj predošlý blog. V prvom rade ďakujem za záujem. Nečakala som, že mi doslova vybuchne TS-káreň. Toľko milých a povzbudivých slov. Aj keď to možno mnoho ľudí považuje za malichernosť, mňa to neskutočne nakoplo. Čítala som si vaše správy skoro do rána, snažila sa adekvátne reagovať a posielať Vám tú pozitívnu energiu späť. 

A k veci, dočkali sme sa, alebo nie? Ja si myslím, že toto obdobie nás má niečo naučiť (tak ako každé). Vážiť si jeden druhého, vážiť si maličkosti, šancu žiť. V mojom čiernobielom vnímaní sveta nastal zvrat pred pár dňami. Spravila som vec, ktorú som mala spraviť už dávno. Len som asi potrebovala akési nakopnutie a ubezpečenie že to, čo robím je správna vec. Áno, kolotoč sa roztočil, život plynul ďalej aj keď zrazu akosi prirýchlo. Toto nútené domáce väzenie má ale aj svoje pozitíva. Po pár dňoch si vytvoríte akúsi rutinu. U mňa to sú rána a dopoludnia ktoré patria len a len mne. Môžem si čítať, cvičiť, pozerať seriály či filmy, ktoré mám na zozname, môžem sa učiť do školy, piecť, variť.. čokoľvek len chcem a jediné čo ma sprevádza je ticho. Krásne ticho ako  z myšlienok Haberu... 

A či to pomáha? ktovie.. v konečnom dôsledku aj tak je to len kvapka v mori. Takýto jeden deň. Krásny a zdanlivo nepodstatný. Ale hej, zmenil sa mi život. Už pár dní totiž bojujem. Zvádzam boj o ktorom viem len ja, môj manžel a ešte jeden "spešl" človek. Som bez liekov. Nie žeby som to neplánovala už skôr, ale prišla do toho udalosť, vďaka ktorej všetko nabralo rýchly spád. A pri mojej otázke, či môžem moje lieky brať súbežne s tými novými prišlo jasné, zreteľné a strašidelné "NIE!" 

Hovorím si, že ok, to zvládnem. Ale posledné hodiny o tom silne pochybujem. Nálady sa mi menia rýchlosťou šírenia hoaxov o korone, v jeden okamih milujem svoj život a o pár minút na to sedím na gauči a rozmýšľam, že skočím z balkóna. 

Je to zvrátené? To rozhodne!

je to dočasné? Dúfajme...

Myslela som si, že život bez liekov bude ľahký, jednoduchý... predstavovala som si to tak, že jedného dňa si poviem, že končím s liekmi a proste skončím. A nebudú mi chýbať a nebudem pociťovať nijaké vedľajšie účinky. Realita je ale stokrát horšia. Mám úplne, ale že úplne všetky abstinenčné príznaky. Bojujem, chcem bojovať.. bojujem z celých síl ale váham. 

Váham a bilancujem. Zvládnem to? aký bude život "potom"? chcem to takto? chcem takto žiť? chcem vôbec žiť?

Práve písanie ma lieči. Písanie si s vami. 

Keď som sa sem pred pár týždňami, po Zdenkovej smrti regla, netušila som aký ošiaľ sa spustí. Koľko ľudí mi napíše, že si ma budú pamätať... predsa len, časy môjho "intenzívneho blogovania" sú dávno preč a 95% blogov dostalo nálepku "skrytý"... po minulom blogu mi ale napísalo tak veľa ľudí...tak veľa krásnych duší, že práve pre NICH.. pre VÁS.. má zmysel žiť a tešiť sa zo života...


BUĎTE ŠŤASTNÍ....

Zdieľaj článok na facebooku
21 odoberateľov
Ludusinqa95

Študujem, pracujem, užívam si študentský život a po novom aj rolu manželky, rada cestujem, maľujem, píšem, snívam o lepších zajtrajškoch a následne sa snažím ich aj vytvoriť, stretávam sa s kamarátmi, s novými ľuďmi, sem tam nejaké to dobrovoľníctvo,ďalej mám rada spoločnosť ale niekedy vyhľadávam vyslovene samotu, milujem umenie, hudbu, knihy, knižnice, kávu, Malého princa, dobré jedlo,rada pečiem, zlepšujem sa v ruštine a paradoxne i v slovenčine..To je asi taká moja ročná náplň, ale mení sa to v závislosti od počasia, nálady, finančnej situácie i sociálneho statusu.

Komenty k článku