Včera poobede na mňa čakala milá-nemilá debata s človekom, o ktorom mám pocit, že bude v mojom živote ešte dosť podstatný v niektorých situáciách. Donútil ma začať uvažovať nad pár vecami, ktoré som si najskôr neuvedomovala, ale celú tú dobu som ich mala pred očami.

Ako je to skutočne s tou láskou? Každý z nás po nej túži, no nikto si neuvedomuje, aké to v skutočnosti je na tej druhej strane. Ani ja som si neuvedomovala, až keď mi povedal: „Vieš, ono to je u nás iné ako u vás. Majú ma radi ale len ako kamaráta.“

Prečo? Aké iné? Povedala som si, veď všetci v konečnom dôsledku túžime po rovnakej láske. Všetci sme predsa ľudia. Ale mal ten chlapec pravdu. Všetci síce túžime po láske ale nie všetci sme ju schopní aj opätovať v rovnakej situácii. A teraz nechcem hovoriť o tom, že sa vám človek jednoducho nepáči (nepreskočí iskra).

Čo ak je v pohode? Čo ak sa s ním dobre kecá? Čo ak má dobré názory? Čo ak preskočí iskra ale keby....
...keby nebol na vozíku alebo by nebol inak handicapovaný, tak by sa to dalo?

Všetci z toho máme strach. Až keď som si potom vo vlaku uvedomila, o čom skutočne hovoril, pochopila som, že aj ja mám strach. Nikdy som si nepredstavovala, že by som si mohla s niekým takým začal. Ale keď nad tým tak uvažujem, v čom sú oni iní ako my?

Vtom, že majú niekedy viac odvahy ako my? Vtom, že sú srdečnejší? Vtom, že niektoré veci jednoducho nemôžu robiť?

Ale veď každý máme svoje limity.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár