Vystúpim z ticha do cudzieho sveta zaplneneho ludmi.Kracam pomedzi nich bez akehokolvek povsimnutia.Hladím len pred seba uvazujuc o niečom čo vám nie je a ani nikdy nebude zname.Vnímam skôr veci ako ludí okolo seba.Veci pre mna zaujímavé.Proste len kracam,robim to kazdý den,celý zivot len kracam...niekam...
Mám svoj svet a v nom zijem,a ten zvysný akoby ani neexistoval.Kolko je takýchto svetov?ASi tolko, kolko ludi tu zije.A mozno predsa sa najde niekto kto zije v tom spolocnom "skutocnom" svete.
A ja len dalej krácam za niekým ci niecím bez povsimutia.
Ale ked postojim a obzriem sa okolo seba zrazu to vidim uplne inak.Nad ludmi si predstavím velke bubliny.Kazdy ma svoju bublinu...áno vidim to,každý ju má.Je do nej vpísaný celý životný príbeh kazdého z nás.A až vtedy sa ludia stanú ludmi...

 Denník
Komentuj
Napíš svoj komentár