Včera bol u nás na nákupe človek, vďaka ktorému sme sa spoznali. Respektíve, spoznali by sme sa aj bez neho, on ti len na druhý deň pripomenul ako sa volám. Keď som ho videla, mala som pocit, že vidím teba. Teda, nie že by ste sa podobali. Skrátka sa mi len vrátili spomienky.

Spomienky na to, ako sme si jeden z druhého v ten večer uťahovali. Mňa iritovalo, že sa ten pripitý človek vedľa mňa tvári, že všetko vie. Teba začali iritovať moje podpichovačné poznámky, na ktorých sa ostatní smiali.

Po noci, keď sme sa zoznámili sme sa prvý raz videli o mesiac . Prišiel si domov len na víkend a strašne si ma chcel vidieť. Bolo to po dni, keď bolo zatmenie slnka a tiež po dni, keď mi vyberali hrčku. Šli s nami aj tvoji kamoši, čo moja hlava dokázala prijať bez pocitov trápnosti asi len vďaka tomu, že som ešte stále mala v sebe pomerne veľké množstvo liekov na potlačenie bolesti. Hrali sme Investora a ty si vyhral. Tešila som sa z tvojej radosti viac ako by som sa bola tešila z vlastnej výhry.

Raz, cez Veľkú noc, si mi povedal, že moje oči sa smejú a že je to krásne. Aj tvoje oči sa smiali. Mal si vtedy okolo nich také vejáriky drobných vrások.

A odvtedy sme boli spolu.

Smejem sa pri spomienke na to, ako sme ruka v ruke kráčali tmavou ulicou na miesto, kam ma prišiel vyzdvihnúť ocino. Ty si naše auto v tme zbadal skôr ako ja, lebo som nemala okuliare. Povedal si, že by sme sa radšej mali nenápadne pustiť. Na druhý deň sa ma ocino pýtal či si to bol ty, čo ma držal za ruku.

Mám pred očami momenty, keď sme sedávali na námestí a naše tváre boli tak blízko, že sme jeden druhého videli rozmazane. Bavili sme sa na tom ako deti a vychutnávali sme si to ako dospelí.

Čo by to bolo za Veľkonočný pondelok keby si oblial všetky baby, ktoré poznáš a mňa nie, že? Tak som to schytala pred polnocou, v krčme. Po polnoci som ti to vrátila, nech si aj ty zdravý a pekný po celý rok.

Pamätám ako sme postupne striedali podniky, pretože ich rad radom zatvárali. Bolo už nadránom keď som prišla domov, unavená, ale najšťastnejšia na svete. Keby sa šťastie a láska dali zhmotniť, tak musím ísť po schodoch na ôsme poschodie, lebo výťah by ma neuniesol. Šiel si domov, do susednej dediny, popri ceste, lebo spoj ti šiel až o hodinu, a keď si dorazil ozval si sa, lebo si vedel, že chcem vedieť, že si v poriadku.

A vieš, to kino. Áno, šli sme tam, aj keď sme nevedeli čo dávajú. Dávali Rýchlo a zbesilo 7 a my sme sladké burizóny zjedli ešte skôr ako začal film. Pamätám si ako si mal celý čas ruku prehodenú cez moje sedadlo. Viem, že ťa musela bolieť, lebo si si ju občas natiahol. Ale nedal si ju preč.

V ten večer si prvýkrát stihol autobus do “vašej“ dediny. Prvýkrát si nešiel pešo.

V ten večer som ťa videla naposledy.

Písali sme si denne. Boli sme pri sebe aj keď sme neboli.
Optimizmom ma napĺňali spomienky a vidina blížiaceho sa leta.



Ťahali to spolu, ťahali, ale neutiahli. Neutiahli to deň predtým ako mala posledný koncert v škole, kde strávila 13 rokov. Keď hrala, stojac pred divákmi myslela na teba, na to ako si ju chcel počuť hrať. Nemyslela na noty. Myslela na to, že to je naposledy. Dve “naposledy“ za dva dni sú veľa aj na koňa. A tak, keď dohrala, plakala. Plakala deň, plakala dva. Plakala preto, že ťa mala, plakala preto, že ťa nemá. Plakala preto, že zmaturovala. Plakala preto, že odzvonilo koncertom. Plakala preto, že toho už bolo veľa. Príliš veľa.

Na tvoju osobu sa v jej okolí zvalila vlna obvinení a škaredostí. Prosila ich, nech to nechajú tak. Tak to tak nechali.

Dva týždne po smske, ktorá znamenala koniec sa jej ešte stále v noci snívalo, že je s tebou.

Mesiac po nej verila v to, že sa ešte stretnete a povieš jej to do očí.

Včera vymazala tvoje číslo. Nie, nenaučila sa ho predtým naspamäť.

Raz si sa jej pýtal, čo jedáva, keď je taká maličká. Odpovedala ti, že nemusí jesť, lebo žije z lásky. Možno si nadobudol pocit, že by mala schudnúť, že tej lásky má už priveľa, tak si zmizol z jej života.

Ani na sekundu sa na teba nehnevala. Ľudia sa predsa nedokážu hnevať na niekoho, koho ľúbia. Bola len šialene smutná a ešte šialenejšie sklamaná.
Ale už nie je. Už si zvykla na to, že nie si.



Včera bol u nás na nákupe človek, vďaka ktorému sme sa spoznali. Ak príde aj dnes, nebudem potláčať slzy.
Budem sa usmievať pri spomienke na niekoho, koho som stretla raz dávno.
Na niekoho s kým mi bolo svetovo.

 Rozprávka
Komentuj
 fotka
morningcoffe  17. 8. 2015 02:44
Bože to je uzasné
Ako dlho ste boli sp
 fotka
morningcoffe  17. 8. 2015 02:45
Spolu?
 fotka
interrupcio  17. 8. 2015 11:22
 fotka
luuuc8659  17. 8. 2015 16:41
@morningcoffe príliš krátko na to aby to bolo vážne a príliš dlho na to aby to potom nebolelo

a ďakujem
Napíš svoj komentár