Neviem ako začať, pritom mám v hlave toľko toho, čo by som Ti chcela povedať. Už aj to úvodné oslovenie sa mi znepáčilo, veď Ty nie si stará mama (aj keď ňou vlastne si). Si Enka. Tak som Ti povedala ešte ako malé dieťa. Asi to bola skomolenina slova starká alebo Vierka, a dajako Ti to ostalo. A často sme sa prekrikovali: Enka – Lucka – Eňa – Luca, až sme napokon vybuchli do hurónskeho smiechu, ktorému nerozumel nikto okrem nás.

Vtedy, keď si ešte zvládala dlhšie prechádzky, sme chodili do mäsiarstva na rohu ulice smerujúcej na námestie. Bolo teplo a moja ruka sa v Tvojej potila tak, že sa mi potom na dlani robili drobné svrbivé miesta, ktoré si mi fúkala, aby som si ich neškrabala. V mäsiarstve sme si kúpili tri rožky (jeden Tebe a dva mne- aj keď som nikdy oba nezjedla) a pätnásť deka tej voňavej kuracej šunky, ktorá sa pod neónkou v regáli tak pekne leskla. Keď sme vyšli von, sadli sme si na lavičku oproti predajni a jedli sme. Ak bola lavička obsadená, zagánila som na dotyčného sediaceho, a šli sme hľadať iné miesto na sedenie. Bolo to už tak veľmi dávno, no stále si viem predstaviť, že vedľa Teba sedím na spráchnivenej lavičke, v jednej ruke rolka šunky, v druhej čerstvý rožok.

Vtedy ešte žila Tvoja mamina, moja prababka. Keď už bola veľmi chorá a nevládala, bála som sa jej. Nie že by som mala prečo, asi som len bola vystrašená z jej chripotu, za ktorý nemohla. No bola som dieťa, vieš. A deti sa boja aj toho, čoho sa nemusia.

Aj dnes sa bojím. No nie chripotu, ale toho, že ťa stratím.

Raz som Ťa nahovorila na to, aby si si zaobstarala kocúrika. Vlastne to bolo nedávno. A tak si mala Murka. Tuším len na tri mesiace, lebo sme zistili, že to je kocúr domový, nie bytový, a tak šiel do domu. Za ten čas Ti stihol obhrýzť všetko, čo sa dalo aj nedalo, od rohov na kobercoch, až po rukávy na svetroch. Tak veľmi ma potom mrzelo, že som prišla s tým nápadom.

Keď som neprichádzala s nápadmi, prichádzala som s trápeniami aj s radosťami. Celé hodiny som Ti vedela rozprávať o tom, čo ma nahnevalo, čo mi ublížilo, ale aj o tom, z čoho mám radosť. Neraz som dobehla aj cestou zo školy. Alebo z domu. A Ty si počúvala a počúvala, a potom si povedala- ,,Lucka, takto Ti poviem...“ Áno, v 9 z 10 prípadov začína Tvoj monológ práve takto. A vždy mi poradíš. Naozaj. Či už si mi povedala to, čo som chcela počuť alebo to, čo som počuť nechcela, vždy si mi chcela pomôcť najlepšie ako si vedela. A ja som si Tvoje rady vzala k srdu a mám ich tam dodnes.

Samozrejme, aj napriek určitým atypickostiam, si si ponechala hlavnú črtu starých mám- snahu vykŕmiť svoje vnúčatá čo najviac. A tak som od Teba častokrát odchádzala s plným bruchom, a perami ešte mastnými od tých najlepších placiek na svete. A doma som sa tvárila akoby nič, a pre pokoj v rodine som do seba s úsmevom na tvári natlačila aj maminin obed.

Minulý týždeň si po určitých zdravotných problémoch šla so svojím synom (mojim ocinom) k lekárke. Tlak neuveriteľne nízky, pulz neuveriteľne vysoký. A tak strašne si za tie dni schudla. Vzali ti krv. Vraj anémia a príliš veľa bielych krviniek, a veľa cukru, a málo železa a milión iných ťažkostí. A že by si mala ostať v nemocnici. Tak ťa tam odviedol. A tam Ti povedali, že nemajú miesto. Tak Ti dali jednu infúziu a poslali Ťa domov. Mám v sebe toľko zlosti na slovenské zdravotníctvo, že sa to opísať snáď ani nedá. Vraj máš zavolať v utorok, či sa už niečo uvoľnilo. Nakoniec Ťa berú už dnes a mňa to potešilo, lebo viem, že to potrebuješ, a že čím skôr Ťa vezmú, tým skôr Ti pomôžu.

Mám pocit, že posledné tri dni trvali dva týždne. Za tie tri dni sme sa videli sedemkrát, no ani to mi nestačilo. Najradšej by som s Tebou bola aj v nemocnici. Stále.

Keď som ťa v piatok po príchode z Trnavy videla, zastal čas. Len slzy nezastali. Šla som plakať do kúpeľne, aby si ma nevidela. Nemôžeš sa teraz stresovať. Ale aj tak si si to všimla. Stále si veľmi všímavá.

Včera večer sme si umývali vlasy a zjedli sme lieky, doplnila som Ti vodu do pohára aj do fľašky, a už som šla. Už bol večer. Viem, že sa patrí ľuďom lichotiť, no vyzerala si veľmi zle. “Prababkin chripot.“

A ja som cestou domov plakala, aj vo výťahu som plakala.

A potom doma už nie, lebo sa treba tváriť, že si nad vecou, chápeš? A aj keď sa ti rúca časť sveta, tak sa usmievaj, lebo doma sa trápia tiež a ty im predsa nechceš pridávať starosti.

Predvčerom si povedala, že ešte nezomrieš.




Viem, že Ty vždy dodržíš slovo. 

 Blog
Komentuj
 fotka
luuuc8659  13. 3. 2017 15:17
Birc, ja len že ak máš aspoň štipku energie (alebo pozitívna, alebo ja vlastne neviem čoho) navyše, tak aspoň na chvíľu mysli na Enku, aj keď ju nepoznáš.
 fotka
mayben  13. 3. 2017 18:22
držím starkej palce. silno!
 fotka
bansky  13. 3. 2017 18:44
Myslím!
 fotka
luuuc8659  13. 3. 2017 20:56
@mayben
@bansky
Ďakujem vám, dobrí ľudia
Napíš svoj komentár