J.M.S.

Chcela som sa vyšplhať na najvyššiu skalu sveta

namiesto toho 

som spadla.

(Znova.)

Na dno

najmodrejšieho oceánu,

kde cez hladinu presvitali zlaté kruhy slnka.

Jediné miesto kde môžem dýchať.

Slobodne, a predsa pod hladinou.

Vo vode,

čo vonia ako domov

a chutí ako budúcnosť, ktorú som hľadala na skalách.

Vlny ma hladia po ramenách až mám z ich horúčavy po celom tele zimomriavky.




Škoda, že ľudia skutočne nevidia na dno.

Zmätie ich rozbúrená hladina a pritom stačí len sledovať

odraz slnka a celý oceán sa zmení na sklo.




Čo ak sa raz niekto zapozerá?

Uvidí ma plávať na dne alebo ma rýchlo

ukryje piesok?




Možno sa nakoniec utopím.

Možno sa nakoniec aj ja premením z človeka

na vodu.

 Denník

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu