Nový rok sa mi začala takpovediac nečakane. Týmto slovíčkom chcem naznačiť že absolútne - ale že absolútne NEČAKANE. 

Ja síce už zopár rokov o sebe viem, že moje koordinačné schopnosti, nie sú .... ako by som to ..... nie sú naplno rozvinuté. Športy celkovo nie sú moja silná stránka. Ale ja ako večný optimista verím v lepšie zajtrajšky. 

Po tom, ako som kvôli svojej "zbesilej jazde na lyžiach" spred pár rokov skoro prišla o kolená (okej trochu preháňam - prišla som skoro iba o jedno), tak som sa rozhodla presedlať z lyží na snowboard (okrem toho mi to prišlo viac hmm - sexy?). No k veci....

V januári sme sa vybrali lyžovať na tri dni do Tatier. Krásna predstava. Tak tak, iba predstava. 

Dva dni som zvládala neznesiteľné počasie (vietor, sneh všade a všetko možné) a zľadovatený svah - doteraz je to pre mňa záhada, že už tam som sa nezabila - ale tomu sa hovorí IRÓNIA OSUDU. Takže po tom, ako som zvládla takéto neskutočné podmienky ako snowboardista - začiatočník, moje sebavedomie stúplo až tak, že som si myslela, že po tom všetkom  - krásny slnečný deň + výborný svah = určite zvládnem. Ach áno, to je to moje optimisticko-naivistické myslenie, ktoré sa zase raz muselo prejaviť. 

No tak nasadám na lanovku, plná očakávaní spolu s priateľom, teším sa jak malé decko na Vianoce - čekujem aký páradny kopec to je, neviem sa dočkať ako ho zdolám. 

Prvé upozornenie, že ho nezdolám - prišlo hneď pri vystupovaní z lanovky, keď som sa tam vyvalila na zem jak dovolenkár pri mori. 

Mojim vysokým sebavedomím to (žiaľ) neotriaslo a postupovala som ďalej. Všetci ma už obehli, priateľ ma čakal o trochu nižšie a ja si idem pomaly dole s takými tými myšlienkami začiatočníka - "prenes váhu ..... pomalá otočka a bla bla bla" 

Tieto myšlienky boli prítomné v mojej hlave aj keď som sa zosypávala na zem, s tým rozdielom že som prihodila aj zopár nadávok. 

Pri otáčaní som zletela na zem takým spôsobom, že ja - tela začiatočník - som nevedela, že sa nemám zachytávať rukami ale lakťami (ďakujem kamošovi, že túto (ne)podstatnú infošku mi zdelil až po tomto).  No a ako som teda padala, dala som ruky pred seba. Ked už som bola na zemi, zistila som, že niečo je inak. Konkrétne moje kosti v ruke. 

Povedala som si však sama pre seba, že tu nemôžem rozvaľovať na svahu - lebo bud ma niekto dá dole ešte viac alebo sa o mňa frajer bude báť. Bola som (ako večný optimista) v tom, že bude všetko ok, že sk*****ú bolesť si len namýšľam. Tak som sa posadila a rozmýšľala, čo so životom . Teda nie s celým životom ale s tým, čo sa práve stalo. Ruka ma neprestávala bolieť a ja som už vedela, že sama ten svah neprejdem (trápne bolo to, že som bola asi 500m od lanovky - čiže na začiatku . A tak rozmýšľam, že tu nemôžem sedieť a mobil mi nefungoval, aby som zavolala tomu svojmu a povedala čo sa stalo. Tak som tam sedela jak zúfala kopa nešťastia a topila sneh pod svojou riťou. Asi by som tam vysedela dieru, keby sa pri mne nezastavil neznámy lyžiar. Spýtal sa ma, či som ok a ja som na neho pozerala so slzami na krajíčku a myšlienkou, prečo sa stará.  A či mu zdeliť realitu, alebo sa tváriť že nič.  Pre svoje vlastné dobro som potlačila svoje sebavedomé ja a povedala že som pravdu. Na to mi chytil ruku a povedal tónom, ako ked niekomu hovoríte "Dobrý deň!"  - tieto slová - "Máte to asi zlomené". Na to som to už nevydržala a rozrevala sa. Zavolal na môjho priateľa a pomohli mi dostať sa do chatky, kde boli ostatní záchranári. 

Viete sú veci, na ktoré ste prirodzene zvedaví - teda aspoň ja - napr. ked som videla, ako sa ľudia lanovkou vracajú dole - tak ma napadlo že hmmm to by som chcela vyskúšať - radšej som si mala želať 1  000 000 eur - lebo ta lanovka nebola nič moc - skoro mi tá moja zlomená paprča odmrzla. 

Ked som sa už konečne dostala k lekárovi - tak sa ozval zase ten bežný tón (akože "Dobrý deň"), ktorý mi oznamoval - "máte trieštivú zlomeninu zápästia musíme tie kosti napraviť, dať vám do nich drôt a zasadrujeme to". Jediné, čo som zo seba vypustila bolo - "To bude asi bolieť čo?" V hlave sa mi dokola točili rovnaké myšlienky - Oni mi idú naprávať kosti a to strašne bolí, mali by ma uspať nie ? ale to by mi už povedali, a keďže mi to nepovedali, tak to asi chcú robiť pri plnom vedomí, prežijem to ?. Lekár asi tie moje myšlienky čítal a hovorí - "Umŕtvime vám to, teda - iba mäso, lebo kosť umŕtviť nejde." Hmmm, šak v pohode všetko vlastne budem cítiť, okrem drôtu ktorý mi bude prerezávať mäso. Však lepšie než cítiť všetko nie ?! .... V tom momente som sa rozrevala druhýkrát a dúfala, že to prežijem. Keďže môjho frajera poslali počas tohto zákroku preč, došlo mi, že to bude asi strašné. Jediné, čo som si od toho okamihu opakovala bolo, aby som nekričala, lebo čakáreň je plná ľudí a ja si chcem zachovať akú takú dôstojnosť. 

Asi som si ju nezachovala, lebo - som síce nekričala - ale hneď ako som vyšla z ambulancie na chodbu a môj najdrahší sa ma spýtal "No čo ako?" tak som sa tam rozrevala po 3x. 

A tak sa začal môj rok 2017. 

Som zvedavá, čo príde ďalej

 Blog
Komentuj
 fotka
johnysheek  6. 7. 2017 12:57
cakam seriu blogov kedze je jul co dalsie rok 17 uz priniesol
 fotka
muaykelo  6. 7. 2017 22:37
A čo, to nápravanie, aké to bolo ako moc to bolelo?
 fotka
lovingmemory  7. 7. 2017 10:45
To by bol aj moj pripad
 fotka
maggiesimpson  7. 7. 2017 21:59
@muaykelo vieš čo, ani to nemám k čomu prirovnať kedže to bol najväčší stupeň bolesti aký som kedy zažila (a to mi vždy hovorili, že bolesť zubov je tá najhoršia - a tej som si tiež dosť užila), boli tam so mnou asi 4 doktori - a jedna veta, ktorú si zapamätám do smrti, ktorú povedal jeden doktor druhému znela že - "chyť jej lakeť, ja jej chytím ruku a ťaháme" - a začali ťahať každý do svojej strany - presne ani neviem, čo všetko mi s ňou robili lebo som sa nepozerala, kedže jedine, čo som dokázala vnímať bola tá bolesť (a asi by som cez slzy tak či tak nič nevidela .... a akože fakt, že to samotné zlomenie tej ruky bolo nič oproti tomu, čo so mnou odprevádzali potom
 
 fotka
tequila  3. 3. 2024 16:42
kokooos mas moj obrovsky respekt ze si to zvladla, zenska!
Napíš svoj komentár