Posledné minúty neznámeho nájomného vraha

Tam sedel. Tučne prasa s bravčovou hlavou v nobl obleku. Pri pohľade na neho ako sa tam napchával, rozhadzoval rukami a nahlas sa smial s otvorenymi ústami v ktorých sa mu premieľalo kadečo, mi prišlo nevoľno. Nečudo že si niekto na neho najal toho najlepšieho človeka. Hej, skromne priznávam, že som to ja. Jemná tichá prácička s obdivuhodným výsledkom.

Síce, naposledy to nebolo tiche a rozhodne ani jemné. A upratovať by som to tiež nechcel. To už ale nebolo na mne. Klient si to tak zažiadal. Náš zákazník, náš...hm...somarina..ja som pán sam sebe. Dobre, priznavam, bol to moj klient. Ale na svoju obhajobu musím pripomenúť, že som mal ešte jedného klienta. Platil lepšie no. Tak to je. Peniaze skracujú život. Takže ak chcete žiť dlho, dám vám číslo účtu.

A tak som tam stál, ako taky debil, v obleku s podnosom v ruke a s mojim milovaným coltom z roku 1911 pod poklopom na podnose. Nehľadajte tu prosím žiadnu spojitosť s Tomom Angelom. Mám tu zbraň proste rád. Klasika. Hlasno si odgrgol. Aj keď som zvyknuty na kadečo nechutné, trochu ma striaslo. Tento zjav bol proste fenomén. Čudoval som sa, ako mohol so svojou ženou, o nič krajšou od neho, splodiť takú peknú dcéru. Začal som ju na chvíľku ľutovať. Kým som sa neuvedomil čo to robím. V duchu som si tresol imaginárnym Thorovym kladivom po hlave a venoval sa čakaniu.

Týpek za druhým koncom stola, ktorému som do jedla kvapol malu medicinku by sa už mal zvíjať v kŕčoch a odpútať na chvíľku pozornosť. A veru. Po chvíľke začal vystrájať. Nebudem tu opisovať čo tam všetko stvaral. Podstatne je, ze sa pohľady upriamili na neho, rozbehli sa k nemu a nastala moja chvíľka. Hento prasa sa ani nepohlo. Len stále tlačilo do seba. Nakráčal som si za neho, nadvihol poklopec, priložil moju lásku na zátylok, a naplnil taniere pred nim dalším chodom. Áno, nie len peniaze, ale aj láska skracuje život.

Vsimol si ma jeden týpek, ten ale našťastie asi zabudol dýchať, a len tam stal z vystretymukazovakom na mňa a otvaral ústa ako kapor. Tá podoba s pečeným kaprom na stole bola zjavná.

Veselo som si to namieril k vystupnej hale. O chvíľku sa ozval krásny orchester ženského kriku a vyskotu.

To ale nie je podstatne. Tesne pred východom sa predomnou objavil holohlavý týpek v obleku, s červenou kravatou a Silverballerom namierenym na moj pekný ksicht (vždy som taký chcel...môj človek). V odraze od sklenených dvier som si ešte stihol všimnúť vytetovany čiarový kód na zátylku. D faq?

 Skutočný príbeh

6 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu