Pokračovanie- DENNIK V KROVI RUŽI

Keď prišiel Martin na miesto, bol zhrozený, tým čo videl. Mladé a krásne dievča, skončilo svoj život, takto....bolo očividné, že išlo o samovraždu.
Mojou úlohou bolo zistiť, prečo?!


Pri pitve sa zistilo, že na ruke mala modrým perom napísané- Denník v kroví ruží, pri škole.
Nechápala som, čo to má znamenať. Denník v kroví ruží pri škole.
Stále som si to opakovala dookola....
Mohla písať denník...hej to by vysvetlovalo prvé slovo.
V kroví ruží a pri škole....aa môže byť dajme tomu, v nejakých kríkoch pri škole!

Musím to zistiť. Idem sa tam pozrieť...možno to je to, čo hľadáme, alebo aspom niečo, čo by nám pomohlo vysvetliť smrť tohto mladého dievčaťa.

Prídem pri školu. Nikoho tam není. Všade dookola poopadané lístie, vietor ich rozfukuje na všetky strany, piesok mi fúka do očí. Popri škole sú mohutné brezy,
pod nimi lavičky, no nikde nevidím ruže....nie ruže, ale krík ruží.
Prejdem popri škole.Z boku nič...Zo zadu nič. Musí tu niečo byť, musí!
Začínam byť zúfala. Žeby to nič neznamenalo ten nápis, čo mala písaný na ruke? Sadnem si na lavičku, pod brezu.
Skloním hlavu, a rozmýšľam....rozmýšľam, čo mohlo motivovať mladé a krásne dievča k vražde...
Povzdychnem si, zdvihnem hlavu a oproti mne, je skalka. Skalka, no široký pojem. Proste nejaké kamene, kvetiny, v strede fontána. A z boku fontány, je....je Krík ruží!!
Rýchlo pobehnem tam.
Ruky mi ráňajú trne... Je tam nejaká kniha. Obal je ako keby ohorený.
Otvorím prvú stranu, a tam je písané...

- MOJA SPOVED....MOJE MYŠLIENKY, MOJE TUŽBY, MOJE SKLAMANIA.

Ano, toto je to, čo hľadám....zoberiem to,a idem s tým domov.


Začnem čítať...


" Dnes bol zas taký deň ako aj každý druhý.
Nechápem, prečo mi nikto nerozumie? Prečo mi každý ubližuje? Ja nie som ešte dospelá, nedokážem sa ešte sama o seba postarať, som dieťa. No som dieťa, ktoré sa muselo naučiť so slzami v očiach smiať aj žiť. Možno tým sa líšim.
Mám vlastné názory, mám vlastný svet, ale ja potrebujem lásku., potrebujem dôveru, pochopenie, a nie len aby mi každý ubližoval.
Dnes v škole to bolo hrozné. Nechýbalo veľa, a rozplakala by som sa úplne. Som viac zraniteľná, než dieťa, ktoré sa narodí.
AKo to bolí, tie všetky veci ktoré mi hovoria. Prečo som ja tá najhpršia, do kelu prečo? Zato že sa bavím viac s chalanmi? No bavím, bavila. Alebo rpeto, že som sa zo dňa na deň s výzorom zmenila? Ja zato predsa nemôžem, čo sa robí so mnou....všetci mi ubližujú.
Jediný, ktorému stále verím, je Janko. Moja prvá láska. No aj tak, ked už nie sme spolu, moje srdce patrí iba nemu. Chlapcovi vernému, chlapcovi vzdialenému, Jankovi.
Prišla som zo školy domou. Tašku som hodila do kúta, sadla si za počítač. Presadím tu hodinku možno dve....príde domou mama a s krikou začala na mňa kričať, aká som nespochna, že nedokážem upratať, aká som sprostá, že som dostala 3z angliny, aká som hrozná....ako sa môžem cítiť? Nikto to nechápe."

Pretočím stranu, a čítam dalej. Začína to byť zaujímavé...

" Dnes v škole sme písali Janovi. No vlastne spolužiačka-jej ešte verím.Hovoríme si veľa vecí, a sme tie, ktoré sa dokážu pochopiť. Písali sme mu : ahoj Jano. Viem, že si chodil so Sandrou,aj to, že ste sa rozišli, a blabla a potom že ona ťa stále ľúbi, a chýbaš jej. Ty čo cítiš k nej?
a odoslali sme to.
Asi po hodine odpísal:
Je mi jej ľúto, ale ja už k nej nič necítim.......prišlo mi strašne do plaču. Nevedela som, či sa smiať alebo plakať. Jediná osba, ktorá ma držala nad hladinou, už ku mne absolútne nič necíti....další dôvod, prečo tu nebyť.V škole som mala na hodine ťahák. Samozrejme, učka mi ho našla....celú hodinu potom po mne hulákala jak zmyslov zbavená. Celý deň bol na pi.u.
Aj doma. Ja nemôžem zato, že sa naši rozvádzajú. Ale aj tak, mam mi to dáva za vinu. Oco si ma chce kúpiť peniazmi, mama zas mi to vyvracia, prečo mu verím a podobne.
Na dnes končím, nevládzem písať"


Bože, je mi toho dieťaťa ľúto. Musela mať ťažké detstvo. Vypadnú mi slzy. je mi je tak strašne ľúto.

Potom v denníku už nič není, až ked vypadne obálka z nej. Trasúc rukami ju otvorím a tam je na bielom papiari, na ktorom sa v pozadí slabo vynímajú ruže, je písané.

" Dnes už je na mňa toho moc. V škole mi strašne ublížili, už to dalej nedokážem uniesť. Je to ich vina, že toto sa teraz stalo. Prosím odpuste mi, ak som vám ublížila. Bolo mi súdené odísť. Je to osud, nič s tým nenarobíte. Prosím vás, neplačte tí, ktorí ste ma mali radi, neplačte za mnou. Mami, oci lúbim vás, a navždy budem. Už si neubližujte...JA MUSIM ODIST."

Po lícach sa mi skotúľali slzy.
Na vine je teda, škola....rodina...nevládala už tu byť. Musela odísť. Nie, vlastne nemusela. Ona chcela,a videla to ako jediné riešenie....
Zodvihnem telefon, a volám Martinovi: No super, má vypnutý mobil, nechám mu aspom odkaz.
- Martin? Tá smrť, tej mladej dievčiny je vyriešená. Stačí ak zajtra pôjdeme do školy, a porozprávame sa s jej spolužiakmi. Zajtra ti o tom poviem viac. Ahoj.

Sadnem si do prúteného kresla, a rozmýšľajúc nad tím, prečo tí, ktorí majú vlastné názory, tí ktorí vedia čo chcú, tí, ktorí majú inú farbu pleti, alebo tí, ktorí počúvajú niečo iné, ako ostatný,končia ako niekto, kto je iný, kto je zbytočný a ten, ktorému všetci ubližujú....je mi ľúto takýchto ľudí. Je mi ľúto Sandriních spolužiakov. Niekto z nich, pribil posledný klinec na stenu, a tá stena sa už rozsipala......"

(Sorry za gramatiku)

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu