Zobudím sa na zvuk budíku. Vstávať sa mi moc nechce. Prešla ma lahká smrť ked som sa videla teraz v zrkadle. Vlasy strapaté,oči ako dve malé fazulky a biele,suché pery. Som čerstvá do márnice. To preto že som včera bola do jednej ráno hore. Ja...nemohla som kvoli nemu zaspať. Ten bozk. Bol tak iný ale pritom ma rozpálil na každom kúštiku kože. Ale to jeho správanie potom. Neviem,nechápala som tomu čo sa dialo. Mia ma 3 kát prezvánala a ked som jej večer volala späť bolo počut že je nasratá. Vyhučala mi prečo jej nedvíham že sa už bála že som si niečo urobila. Po 20 minútovom upokojovaní som jej povedala že som ešte išla na "doučovanie".
Mám ešte čas tak idem do miestneho obchodu kupiť si desiatu. Roňa mi samozrejme nič nedala ani peniaze a už vobec nie jedlo. Do práce ide až o pol 11 takže sa vyspí pekne do krásy nie ako ja.
"2.88" povie predavačka za pultom. Zrazu pozrie kdesi za mňa. Stojí tam Benov otec.
"Please" a podá jej 5 éčok.
"Nie" zastavím predavačkinu ruku. Zjavne nechápe tomu čo sa tu deje a tak pozerá raz na jedného a raz na druhého.
"Tu máte" a podám jej vo velmi drobných sumu.
"And this is your..." a podám Benovmu otcovi naspäť 5 eur.
Nechápajúca tejto situácii sa vydám smerom k dverám.
"Wait Martina" kričí za mnou John.
"Good morning." usmeje sa.
"Goo..d" a tiež sa pokúsim o niečo čo sa podobá úsmevu.
"I want to talk to you about something."(Chcem s tebou o niečom hovoriť.)
A dá si ma stranou. Ocitneme sa pri regáli z rožkami.
"You know...Ben...he´s good boy." (Vieš...Ben...on je dobrý chlapec.)
"I know." (Viem.) a stále mu uprene hladím do očí. Neviem čo mi chce naznačiť.
"Much you chewed him." (Moc si naňho nezvykaj.) povie a odtisne ruku z mojho ramena.
"Wh-hy?" poviem roztraseným hlasom. Neviem čo tým chce naznačit.
"He´ll tell you." (On ti to povie.) "See you later. Bye." povie a odíde.
Nechápem. Prečo si naňho nemám zvykať? A..akože mi to povie? Ja vobec ničomu nerozumiem!
7:50
Desať minút do zazvonenia. Vytahujem poslušne veci na matiku. Na dnes som sa mala učiť. Zanadávam tak až Miu mykne.
"Dnes možem ísť von?" opýta sa ma.
"No...fajn."
"Nehovoríš to moc nadšene." povie urazene.
"Áno pojdem a rada!" a vystrúham dokonalý Holywoodsky úsmev.
Zrazu do triedy príde Ben. Má akúsi smutnú tvár. Pozerám sa naňho dovteddy dokým si nesadne na miesto. Bolí ma ked ho vidím. Bolí ma ked ma pobozká a na druhý deň je chladný.
8:15
"Rusnáková! K tabuli!" zareve matikárka.
8:24
"Nuž vela ste nám toho nepovedali milá Maťka (nenávidím ked mi tak niekto povie.) dnes to je za päť a opakujem vám to znovu že budeme písať ešte jednu písomnú prácu a vy tam máte čistú 5. Na písomke musíte dať 1 aby ste ma presvedčili že vás mám pustiť do dalšieho ročníka."
"Dobre." poviem a schmatnem rýchlo žiacku. Ben sa na mňa ani neozrel. Srdce mi zvnútra zožiera bolesť. Hajzel je to! Tak a je to vonku. Musím sa usmiať. Aj ked som si tak povedala len pre seba je to dobrý pocit.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár