Vďaka tomu sprostému snu som zaspala a do školy som sa dostala až päť minút pred koncom prvej hodiny. Nemalo to zmysel, ale aj tak som utekala ku svojej skrinke. Bola som skoro pri nej, keď do mňa niekto narazil. Knihy, čo som držala v rukách mi vypadli a rozleteli sa po celej chodbe. Chcela som začať nadávať, že ktorý debil do mňa narazil, keď som si všimla, že je to Christian.
„Och Bože, prepáč. Ja som nechcel,“ zahanbene povedal a začal mi zbierať knihy.
Nebolo ich až tak veľa, preto rýchlo skončil, a keď mi ich podával pozrel sa na mňa ospravedlňujúcim pohľadom a roztržito sa na mňa usmial.
„To nevadí,“ povedala som ako v tranze, pretože som sa zadívala do jeho očí.
Boli zelené s miernym nádychom šedi. Celá som sa v nich topila ako v rašelinisku, ale to topenie sa mi páčilo. Nechcela som sa z nich dostať a on vyzeral, že ma nechce pustiť.
Chvíľu sme tam len tak stáli, keď sme sa obidvaja vrátili do reality. Podal mi knihy a letmo sa dotkol mojej ruky. Bola hrozne chladná ale jemná ako mramor. Keď sa ale dotkol mojej ruky, stalo sa niečo zvláštne, čo dodnes neviem pochopiť. Na chvíľu som sa ako keby dostala preč, ďaleko od tejto chodby od všetkého a jediné čo som videla a cítila bol Christian. Nebol to ale ten roztržitý Christian z chodby. Bol to Christian z môjho sna. Jednu polovicu tváre mal skrytú v tieni a druhá bola jemne osvetlená. Vyzeral nebezpečne, krvilačne ako nedočkavý lovec stojaci tesne pred svojou korisťou. Ako keď chce líška vystrašiť na smrť svojho králika. Pozeral na mňa túžobnými očami a ja cítila ako sa postupne začína ochladzovať v miestnosti, ak to bola miestnosť, kde sme stáli. Až vtedy som si ale všimla, že stojíme na malej čistinke uprostred lesa. Ani to vlastne nebola čistinka, len miesto kde nerástli stromy. Všade sa jemne vznášala hmla a ďalej ako na dva metre som nevidela. Bola temná noc, takže všade bolo ticho a jediné čo som počula, bolo Christianovo jemné vrčanie. Trochu sa nahol a pripravil sa k skoku, ale v tej chvíli som sa vrátila späť do reality.
Všetko to trvalo len sekundu a Christian si nič nevšimol. Rozlúčil sa so mnou a ja som tam len stála a dívala sa na jeho vzďaľujúci sa chrbát. Nedokázala som prísť na to, čo sa vtedy stalo. V jednej chvíli som stála na chodbe s roztržitým Christianom a v druhej som stála pred nebezpečným a krvilačným lovcom. Niť mojich myšlienok ale pretrhol zvonček, ktorý oznamoval koniec prvej hodiny. Decká začali vychádzať z tried a ja som si ani neuvedomila, že stojím pred triedou, kde sme mali mať prvú hodinu. Nikto si ma nevšímal až na Amy, ktorá hneď ako si ma všimla bežala ku mne a celou svojou silou ma vystískala.
„Bože, už som sa bála, že sa ti niečo stalo,“ spustila hneď ako mi dovolila nadýchnuť sa.
„Zbytočne preháňaš. Len som zaspala,“ povedala som jej so smiechom.
Druhú hodinu mám vždy najradšej. Máme výtvarnú s tým najlepším učiteľom na škole. Má síce trochu divné meno ale ináč je v pohode.
„Pán Tickle mi povedal, že túto hodinu si budeme môcť maľovať, čo budeme chcieť,“ povedala a znovu začala blabotať o tom aký je úžasný, krásny a inteligentný. Keď začala rozprávať o tom, aký je neuveriteľne krásny, nachvíľu som vypla. Znovu som začala vnímať až keď zazvonilo na druhú hodinu. Šli sme do triedy a sadli si na svoje obvyklé miesta.
„Tak decká, dnes vám dám oddychovaciu hodinu. Môžete si maľovať, čo budete chcieť akýmkoľvek štýlom,“ oznámil nám hneď po tom, ako sa vrútil do triedy.
V triede nastalo hlboké umelecké ticho a všetci sme sa začali maľovať svoje obrazy. Ja som sa rozhodla pre obyčajnú čiernu ceruzku. Pomaly som začala kresliť a ani som si neuvedomila, čo kreslím. Až keď som skončila a zadívala sa na obraz, skoro som spadla zo stoličky. Z plátna sa na mňa díval Christian. Oči mal celé tmavé a úplne v nich bola vidieť tá túžba po krvi. Na tvári mal divoký výraz krvilačného lovca a po brade mu stekala malý pramienok rubínovej krvi. Presne ako v tej vidine. Doteraz som si na ňu ani nespomenula. Ignorovala som ju. Ten obraz bol tak veľmi podobný anjelovi z mojich snov a tak veľmi odlišný od toho roztržitého chlapca na chodbe.
Znovu som si spomenula na vidinu, čo som mala na chodbe. Vlastne to ani nebola vidina. Len taký obrázok. Záblesk. Stále som to nechápala. Len sa dotkol mojej ruky. Ten dotyk vyzeral tak nevinne. On vyzeral tak nevinne. Christian je predsa úplne normálny chlapec. Taký ako ja. Z mäsa a kostí. Človek. Malý hlások v mojom vnútri mi ale naznačoval, že to nie je celkom pravda.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár