Konečne som sa po toľkej dobe rozhodla napísať nejaký článok. Avšak ako vždy, keď si k nemu sadnem sa moje myšlienky náhle rozplynú a zmenia na prach a ja ten prach potom prosím, aby sa vrátil vo svojej pôvodnej podobe do mojej hlavy...vždy však márne...takisto ako všetko to úsilie, ktoré zbytočne používame na zdokonalenie si svojich životov. V istom momente si aj tak všetci uvedomíme, že to nemalo zmysel a že život je o niečom úplne inom, ako sme si doteraz mysleli. Nemyslím to tak, že je zbytočné sa rozprávať s priateľmi alebo rodinou...myslela som to v tom zmysle, aby sme sa tešili z maličkostí, ktoré práve vytvárajú naše svety krajšími a milšími, než boli doteraz. Veď ak sa náš život zakladá iba na veľkých veciach, čo sa stane, ak tá veľká vec zmizne??? Zmizne zmysel nášho života spolu s ňou??? Predsa nás zasiahne menej pokiaľ odídu menšie veci, než jedna veľká, ktorá bola JEDINÁ. S vetou „Treba sa tešiť z maličkostí“ sa stotožňujem už od svojich ôsmich rokov, kedy som s pomocou mojej sestry pridala na birdz svoj prvý článok- vymyslený príbeh o tom, ako niekto ukradol našej susedke hračkárske autíčka....jednoducho banalita..ale povedzme si úprimne, čo by sme očakávali od osemročného dievčatka? Za týždeň mám pätnásť a myslím, že od tej doby sa toho veľa nezmenilo. Síce sú moje články po pravopisnej stránke (aspoň dúfam ) správne, avšak čo po tej obsahovej? Hoci už nepíšem ten istý žáner, ale obsah a to, čo sa snažím vnútiť ľuďom je rovnaký. A tak veľmi by som chcela zmeniť štýl svojho písania...ach zase bizarnosť, ktorá ovplyvňuje moju myseľ..zbytočne..aj vy máte myšlienky, ktoré sú vo vašej hlave neustále a neviete sa ich zbaviť? Už asi dlhšiu dobu sa celkom zaujímam o to, kto sú vlastne ľudia? Odkiaľ prišli a prečo dopekla??????????? Píšem tento článok počúvajúc pesničky z MTV a neustále sa zaujímam o to, kto sú tí ľudia, ktorí sa snažia presadiť si to svoje. Odkiaľ vlastne nabrali ten názor?

Toto snáď budem riešiť donekonečna a aj tak nič nevyriešim. Keď si tieto myšlienky presuniem aj na ľudí, ktorí žijú so mnou. Vždy ma to zabolí, že takto o nich rozmýšľam....

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár