Vlastne sa mi vôbec nechce písať. Ale treba. Lebo inak by som ďalej pozerala do blba (či na blba?) a utápala sa v myšlienkach na to, že som hlúpa, že už zasa chodím s niekým len preto, že on chcel, že veľmi pravdepodobne strácam jedného pre mňa veľmi dôležitého človeka a vôbec. Prosto - je mi nanič, tak som utiekla ku klávesnici.

A čo teraz? Jeden odstavček plný sebaľútosti, niečoho, čo naozaj nemám rada. Hlavne keď sa ľutujem ja. Na svoju vlastnú sebaľútosť som možno dokonca alergická.

Chcem byť silná, všetko zvládať a pomáhať ostatným.

Dobre, tak máme odstavce už dva a potom ešte jednu debilne naivne idealistickú vetičku, ktorá je bohužiaľ pre mňa pravdivá. Veľmi veľa ľudí mi povedalo, nech som trochu sebec a prestanem sa rozdávať. Že nech sa nesnažím pomáhať prípadom, ktoré aj tak dopadnú zle.

A nech sa vykašlem na jedného narcisa, egoistu, sviniara, pesimistu a čo ja viem koho ešte, ktorý si zo mňa spravil terapeutku a ktorý by mi neskutočne chýbal, keby sa mu niečo stalo.

A ja som si povedala, že kašlem na rady ostatných a že sa budem riadiť niekoľkými vecami:
1) Život má cenu len vtedy, keď ho žijeme pre niekoho iného (a nemusí to byť len vaša životná láska).
2) Mocní ľudia niesu tí, ktorý dokážu zastrašiť a ublížiť, ale tí, ktorí vedia pohladiť a potešiť (a pomôcť, ochrániť, prejaviť náklonnosť, nech už je akéhokoľvek druhu).
3) Nieje dôležité byť vo vzťahu, je dôležité niečo cítiť.

(tieto výroky nie sú čisto z mojej hlavy, ale je v nich aj akýsi môj dodatok)

 Blog
Komentuj
 fotka
clarittine  11. 4. 2012 22:28
absolútny súhlas
Napíš svoj komentár