Čakám,
kým z temnoty dažďových kvapiek,
vynorí sa tvoja tvár
a tvoj úsmev rozžiari mi deň.
Nebolo to až tak dávno,
no mne to pripadá ako večnosť.
Ten čas odvtedy,
čo sme sa naposledy videli,
čo som naposledy počul tvoj smiech,
čo naposledy slnko zapadlo za obzor,
ubehol neskutočne rýchlo.
Ani som sa nestihol nazdať
a všetko to zrazu bolo preč.
Ako sen, rozplynulo sa to.
Jaj, ani neviem ako
a prečo,
no čas sa jednoducho zastavil.
Len tak. Zrazu. Puf.
Teraz tu sedím a čakám,
kým ...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár