Dopravni podnik hl. m. Prahy



Je to vlniaca sa dúha z elektrických káblov - pevne pripevnená ku stene tunela a on z nej počas jazdy nespustí oči, lebo je veľmi pútavá. Strieda pohľad na ňu s pohľadom na ťachometer, ktorý ma pred sebou vo výške brucha. Kabína je priestranná a dobre vetraná.

Rituál je zväčša takýto - musí pozorne skontrolovať perón pohľadom na monitor, a keď sú viditeľné nejasnosti, potom je potrebné aj vystúpiť, uistiť sa o stave dokončenia nástupu na vlastné oči a v prípade jeho ukončenia - či už spomínaným - obligátnym pohľadom na monitor, alebo po osobnej kontrole - stlačiť zelené tlačidlo, ktoré uzavrie všetky dvere. Potom dať súpravu do pohybu a stratiť sa v tme.

Bodka svetla rastie úmerne rýchlosti, ktorú má Kuko hrdo pod kontrolou. Z bodky sa stáva kruh - stále širší, rastúci kruh. Rúti sa priamo, vždy tak, aby kruh preťal priamo uprostred. Niežeby to na koľajniciach bolo možné ovplyvniť, ale v kabíne šoféra je dostatok miesta na pohyb, a preto sa, len tak pre zábavu, snaží svoju hlavu umiestniť do pomyselného - optického stredu tunela.

Čas od času sa stane, že pasažieri spoznajú v strojvodcovi hrdinu svojho detstva. Raz po ňom opilci kričali Kuko, Kuko, poď von! Ale nemali v úmysle mu ublížiť,
skôr naopak - z recesie sa dožadovali stretnutia s ním, a tá bola v každom z nich hlboko postavená na úprimnom vyznaní sa k najlepšiemu kamarátovi z nedeľných rán, čo len v alkoholickom opojení vyplávala na povrch - na nočný perón pražského metra linky B. Chceli kúsok lásky, Kukov kúsok bavlny. Mohol sa aj potrhať pre nich.






















Zdieľaj článok na facebooku
2 odoberateľov

Komenty k článku