26 ročná žena, Bratislava-Rača, zatiaľ... tak do Mája

"Don´t you cry

I still love you babyDon't you cry tonightDon't you cry tonightThere's a heaven above you babyAnd don't you cry tonight" 

Zdá sa, že mojde dni izolácie, a najmä nálady počas týchto dní,  sa viažu na piesne. Od včera je to práve Axl Rose, koho hlas mi dookola znie v ušiach, keď sa mi slzy tisnú do oči.

Ako mám bojovať proti smútku, zápasiť so zlou náladou, keď mi je smutno? Keď mi niekto chýba? Keď sa nemôžem stretnúť ani s ľuďmi, ktorí sú celkom blízko? Nieto ešte s niekým, kto by mi naozaj pomohol?

Niekým, kto je 4000 kilometrov ďaleko?

Nikekým, kto má tiež zlú náladu a neviem mu pomôcť?

Niekým, za kým som mala zajtra ísť?

Niekým, kto mi už dva mesiace nehorázne chýba?

Dúfam, že siatuácia sa čoskoro zlepši a veci sa vrátia do normálu. Ale nie tak celkom. Snažím sa veriť, že ľudia si uvedomia, čo je dôležité. Že odkladanie stretnutí s priateľmi kvôli pseudopovinnostiam a hlúpym výhovorkám nie je správne. Nikdy neviete, kedy sa najbližšie uvidíte. Čas treba využiť s ľuďmi, na ktorých vám záleží. Treba si občas priority otočiť a namiesto "dnes nemôžme ísť spolu na pivo, musím doma upratať/nalakovať si nechty/kúpiť si nové tričko.." povedať "Stretnime sa, si pre mňa dôležitejší ako nové nechty."

Viem, že to nie je jednoduché, Že máme všetci mnoho povinností, a nie všetky sa dajú odložiť. Ale viem tiež, že sa budem snažiť nedávať im vyššiu priritu ako priateľom. Lebo za to to nestojí.

Takže prestávam plakať a idem upratať dom a splniť čo najviac povinností, aby som, keď sa toto celé skonči, mala dostatok času na stretnutie so vštkými, ktorí mi teraz chýbajú.

Zdieľaj článok na facebooku
1 odoberateľov
Matschiatko

No, takže. Mám 25 rokov, ale cítim sa na 19. a chovám sa na 15 :D

Komenty k článku