Od vtedy to tu ide dole vodou zo dňa na deň horšie... takže v separovanom byte bývam ja a Akis, v miestnosti naproti cez dvor je kuchyňa a kúpeľna, vo vedľajšom byte starká, starký, Akiho brat Janis a strýko Xasomeris ( Memes, nikdy sa mi nechce vravieť Chasoméris), ktorý má čerstvých sedemnásť rokov, pracuje od deviatich a v hlave má na totálku nasraté.

Keď sme prišli, mali sme fenku, Belku. Kríženec maltezáka a čohosi absolútne neznámeho. Ešte šteniatko, ale také väčšie už  strašne zlatá, rýchlo sa učila, za všetko vďačná, tešila som sa z nej každý deň... až kým niekto z tejto rodiny nezabudol zavrieť bránku na cestu. Belka rada naháňala mačky – a to sa jej stalo osudným, zrazilo ju auto a ona nám pomaly umierala na dvore. Nedokázala som sa na to pozerať, nedokázala som počúvať jej plač, chcela som si zbaliť veci a ísť. Ja jediná som plakala, a to sa všetci dušovali, ako ju ľúbia. Pozerali sa na mňa, ako by som bola z inej planéty... Veď to bol „len pes“.
Aby som prestala plakať, doniesli mi druhé šteňa. Asi dvojmesačné, také malinké, že sa mi zmestilo na dlaň. Dali sme mu meno Lex.

Volajú ma „psia mama“ – len pre to, že sa starám o Lexa pre mňa normálnym spôsobom, že ho cvičím, beriem na prechádzky... a že sa starám aj o ich „strážneho psa“ Kostasa. Kostas je mladý kríženec, ktorého mali ako ovčiarskeho psa, ale potom sa čosi stalo a už nemohol byť pri ovečkách tak ho doniesli sem. Dali ho na reťaz, žiadna búda, kde by sa schoval pred dažďom, nič. Pes pod stromom na asfalte, miska týždňovej vody, a miska fazule. Úžasné žrádlo pre psa... tak som zvykla chodiť aj za ním, trošku ho pomojkať, doniesť mu nejaké granule, vymeniť vodu. A zrazu začal chradnúť. Už pred tým bol dosť vychudnutý, ale on úplne prestal žrať, len leží a nič... vraj je otrávený. Podľa mňa si ho otrávili sami, lebo títo ľudia si myslia, že pes je ako odpadkový kôš a môže žrať všetko, ako napríklad šunku, ktorá smrdí na kilometer aká je pokazená, alebo bagety úplne obrastené plesňou. Kostasovi sa teraz dajú spočítať všetky rebrá a zvyšné kosti, nemá viac ako desať kíl. A k tomu mu začali strašne hnisať očká, nič nevidí, tak mu ich chodím asi trikrát denne čistiť a umyť harmančekovým vývarom. Kŕmim ho zo striekačky, keďže tuhé jedlo odmieta... snáď to pomôže. Oni by ho nechali len tak skapať. Tam na asfalte, samého, na slnku či daždi.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár