Občas mám pocit, že svet je prekrásne rozkvitnutá, no pomaly zamŕzajúca záhrada. Rovnako, ako naša Zem, asi aj ľudstvo má striedajúce sa ľadové a medziľadové doby. Ako to myslím?

Keď sa pozriem o dve generácie dozadu, zisťujem, že sa líšime len veľmi málo, no pri tom zásadne. Existovali, existujú, a aj budú existovať veci ako závisť, nenávisť, lož... Prečo? Obdiv a závisť, láska a nenávisť, pravda a lož – to je len pár príkladov doplňujúcich sa vecí, resp. pocitov. Každý Yin má svoj Yang. Jeden bez druhého by existovať nemohli. Vždy to tak bolo a aj bude. Zvláštne je, že aj v starších generáciách nájdu zlí, protivní ľudia, no tak či onak, vždy sú o čosi viac otvorenejší, milší a vždy majú väčšie srdcia ako my. Neviem prečo to tak je. Dokonca, ak mám porovnať tých dobrých z našej generácie a tých z predošlých generácií, tak sme oveľa horší, zatrpknutejší a mrzutejší. Tisíckrát som videl svojich starých rodičov hádať sa, ba párkrát jeden druhému aj vynadali. Nikdy som ich však nepočul povedať si „neznášam ťa.“ Vždy sa napokon udobrili. Tisíckrát som videl mamu a otca hádať sa pre banality, pre ktoré sa mi zdalo absurdné viesť akýkoľvek spor, nie to ešte spor dvoch dospelých. No jediný moment, keď ich vidím usmievať sa, všetko vyváži. Jednoducho dokážu opraviť „pokazenú hračku.“

Dnešné hádky nás, mladých, sú čoraz horšie a horšie. Celkovo naše správanie, povedal by som. Prečo dnes, prečo my, nedokážeme spolu vychádzať? Je to tou „pretechnizovanou dobou?“ Povedal by som, že to je jeden z viacerých faktorov. Tak sme si zvykli na elektronickú komunikáciu, že sa občas už ani nedokážeme rozprávať. Teda, my sme na tom ešte ako tak dobre, no čo tí, ktorí uzreli svetlo sveta desať rokov po nás? Nedokážem spracovať pohľad na moje dve malé susedky (majú možno 8, 9 rokov), keď jedna sedí v obývačke za tabletom, druhá stojí na ulici s mobilom, pozerajú na seba cez otvorené okno a chatujú si. Čo to má byť?! Niekedy stačilo prísť k dverám a zazvoniť. V ich veku som cez prázdniny ráno vyšiel z domu a vrátil som sa večer, alebo maximálne som sa ešte prišiel naobedovať. Celú dobu som sa hral s kamarátmi. Niečo ako písať si sms-ky a pri tom sedieť vedľa seba sa nám zdalo nepochopiteľné. A dnes? Čím mladšie deti, tým lepší telefón, paušál, tablet... A stále plačú, že im je málo. No zaráža ma aj trend, že čo ak len vypnem chat na facebooku, už takmer neexistujem. Nikomu nenapadne ozvať sa. Tobôž aby niekto zavolal.

Keď som bol mladší (asi 11), sníval som o mobile celé týždne. Tešil som sa na telefonovanie s priateľmi, ktorých som dlho nevidel. Dnes platím paušál zbytočne. Ak by som mobil nepoužíval ako mp3-ku, tak by pravdepodobne stál celé dni v polici. Tu sa dostávam k druhému faktoru – slúchadlá. Hneď vopred upozorňujem – nevravím, že hudba je zlá! Verím, že hudba má moc zmeniť čokoľvek. Musím však odcitovať jednu z mojich profesoriek: „Keď vidím, ako ide mladý človek pešo, napr. do školy, má na ušiach slúchadlá a pozerá do zeme, vtedy si uvedomujem, že dnešný mladý ľudia prestávajú vnímať krásu sveta.“ Áno, aj ja to občas robím. Možno je to touto dobou, ale čoraz viac sa naša generácia uzatvára do seba. „Krásne“ sa to prepája práve s komunikáciou. Príklad - dajme tomu, že odchádzam zo školy so slúchadlami v ušiach, uzatvorený vo svojom matrixe. Nevšímam si nikoho a nič. Jednoducho idem domov. Doma si konečne sadnem do izby a zapnem notebook v snahe komunikovať s ostatnými. Nezaujíma ma, že cestou domov som stretol x ľudí, ktorým som sa ani nepozdravil, ba možno som ich aj dlho nevidel. Presedím však na nete celé poobedie chatovaním s kamarátmi. V skupinovom chate je nás 10 a každý sa super baví. No na ďalší deň sa všetkých 10 ľudí stretne pokope a nedokážu sa spolu rozprávať. Prečo? Ja to jednoducho nedokážem pochopiť.

Priznám sa, som introvert, mám strach z ďalšieho sklamania sa v ľuďoch. Občas mám pocit, že som asi z inej planéty a vôbec tu nepatrím. Toto je však priveľa aj na mňa. Zvláštne je, že ak je človek šťastný, pýtajú sa ho, ako to dokázal, závidia, ba prajú mu zle, lebo oni toľko šťastia nemajú. No ak sa váhy naklonia opačným smerom, a ten istý človek je smutný, zrazu sú všetci priatelia. Asi žijem s Alfom na Melmaku, no pre mňa bol priateľ priateľom vždy – či bol smutný, šťastný, nahnevaný... Dnes sú priateľstvá chvíľková záležitosť. Tvárou v tvár sme priatelia. Ak sa čo len jeden z nás otočí, ohovárame sa. Nechápme sa zle - človek je zvedavý, lačný po pravde, a preto sa nečudujem, že každý chce vedieť všetko. Klebety sú však len slová, ktoré sa tvária ako pravda. Občas my sami chceme, aby boli pravdou - preto ich aj šírime ďalej. Presviedčame sami seba, že pravdou sú. A ak náhodou je nejaká klebeta skutočne pravdou, tak prečo ju neprikrášliť, ba nezveličiť, však? Takto to je stále. Udivuje ma, ako sa dokáže čokoľvek zmeniť pri prechode od jedného človeka k druhému. Napríklad: Lenka stretne v meste Petra. Snaží sa usmievať, aby na nej nebolo poznať, že sa pred chvíľou rozišla s Martinom, ktorý sa k nej choval dosť zle. Petrovi je po pár slovách jasné, čo sa stalo. Keď sa rozlúčia, vidí, že po Lenku príde starší chalan, pravdepodobne jej brat. Lenka ho objíme, dá mu pusu na líce, plačúc nastúpi do auta a brat ju odvezie domov. Peter to, s úmyslom, že sa to dostane k Martinovi, aby si uvedomil, ako Lenku ranil, povie jednému z chalanov v partii – Danielovi. Ten si z toho zapamätá iba „Lenka“ a „starší chalan.“ Daniel to povie Filipovi, samozrejme prikrášlené. Filip si to znova prikrášli a povie to svojmu najlepšiemu kamarátovi – Martinovi. Zrazu z toho je asi takýto príbeh: „Brácho, Daniel povedal, že Peťo videl Lenku, ako si vykračuje po meste, vysmiata od ucha po ucho ako by sa nič nestalo. Ako keby bola ešte šťastná, že ste sa rozišli. Nakoniec po ňu príde nejaký týpek na aute. Asi po nej išiel už dlho, lebo sa začali bozkávať a nakoniec spolu aj odišli.“ Zrazu je v Martinových očiach Lenka iba podradná sviňa, klamárka, zlatokopka, k***a a tak ďalej. Pri tom po ňu len prišiel starší brat. Pripomínam, Martin sa k nej nechoval práve najlepšie. Aj tak však už stihol na Lenku „nakydať“ dosť. Lenka zo všetkých strán počúva, aká je podradná, falošná, že je iba k***a a nič viac, a všetci sa jej začnú strániť. Nedajbože, že po určitej dobe sa všetko naplní. Lenka sa stane presne takým dievčaťom, aké všetci opisovali. Stane sa ním zo zúfalstva, lebo bude hľadať aspoň trochu šťastia, aspoň pár chvíľ akej takej lásky a porozumenia. Stane sa presne takou sviňou, o akej všetci hovorili, ba teraz budú všetci ukazovať prstom, že mali pravdu. A tu je ďalší faktor – sklamanie, bolesť, ublíženie... Vyjadriť sa to dá mnohými slovami z mnohých pohľadov. Ale späť k príbehu. Z mladého dievčaťa sa stane ľadová princezná. A to len preto, že jej niekto ublížil. Bola ranená tak, že už to v živote nechcela zažiť. Vykašľala sa na to, čo jej predtým stálo za snahu, a stala sa chladnou, aby ju už nikto neranil. Ako povedal Charlie Sheen: „Najlepší spôsob, ako nemať zlomené srdce, je predstierať, že žiadne nemáš.“ Všetci ju vidia iba s úsmevom, ako sa zabáva, ako sa nestará o nič a o nikoho. Predsa, vraví sa, že za najkrajším úsmevom je aj najviac bolesti. Smutný je fakt, že zákonite ona, možno aj nevedomky, raní ďalších ľudí. A teraz otázka – čo ak sa aj Martin predtým podobne popálil? To nikdy nikto nemôže vedieť. Je to smutné, ale pravdivé. Preto by sme sa mali chovať ku každému s úctou, rešpektovať ho, snažiť sa ho pochopiť a nájsť to jeho pravé JA, kým vynesieme súd.

Možno aj Ty máš svoj vlastný svet, možno od strachu radšej „hračku“ odhodíš, než ju opravíš, možno aj tebe niekto ublížil... Nie si sám/sama. Práve preto, že je nás mnoho, by sme sa mali snažiť správať k sebe milo, byť empatický a mať lásku v srdci. Ver mi, nech bolo Tvoje srdce „roztrhnuté“ a opäť „zošité“ mnohokrát, vždy ťa niekto bude milovať! Rovnako ako Ty svojho obľúbeného plyšáka z detstva, nech ho už ruky tvojej mamy zošili hockoľký raz. Občas stačí tak málo, aby sme jeden druhému vyčarili úsmev na tvári, zlepšili náladu, skrášlili deň, uľahčili prácu... Jednoducho, aby sme vniesli trochu farieb do tohto čiernobieleho sveta : otvoriť sa jeden druhému, rozprávať sa, snažiť sa k sebe chovať s úctou, snažiť sa pochopiť jeden druhého... To všetko by malo predchádzať chvíľu, keď budeme niekoho súdiť. Nikdy nevieme čo stojí za terajším obrazom človeka. Preto by naše správanie malo byť také, aké očakávame od ostatných. Byť dobrý k iným znamená zlepšiť niekomu deň, aby niekto mohol zlepšiť deň nám. Nič sa totiž nedeje bez našej účasti. Vo videách na konci článku možno nájdete inšpiráciu.

PS: Verím, že raz sa snáď aj našej generácii raz podarí dostať z tejto ľadovej doby.

Videá:
Screenshot
Screenshot
Screenshot




 Blog
Komentuj
 fotka
jasminee  5. 8. 2014 09:44
Napíš svoj komentár