Na zastávke bolo pomenej ľudí,neviem ako dlho som tam stál,no vyrušil ma krik,otočil som sa a tam som zbadal ženu v stredných rokoch ako kričí na partiu chalanov: "Že sa nehanbíte tu fajčiť na zastávke,choďte fajčiť inde"...Za normálnych okolností by mi to prekážalo,no teraz som nebol schopný vnímať ani ten cigaretový dym...Opäť ma prepadla myšlienka,že čo keď som tam mal ešte chvíľu počkať,no zaraz som ju zavrhol...Prišiel autobus,nastúpil som a hneď som si našiel moje obľúbené miesto pri okne-nebolo to vôbec ťažké,autobus bol poloprázdny...Pomaly sa rozbehol a potom som sa pohrúžil do vnímania okolitej krajiny,ktorá len tak "utekala" za oknom.Všetko bolo v poriadku,keď...
V kapse mi zazvonil mobil-konečne-pomyslel som si,prišla smska,otvoril som ju a začal s napätím čítať jej obsah,znela: Prepáč,ale ja sa nechcem stretnúť...udrelo to ako blesk z čistého neba,ako tá búrka čo spala a zrazu sa prebrala.Hľadal som ďalší text,no správa nepokračovala.Cítil som prenikavú bolesť na hrudníku,chcel som sa nadýchnuť no nešlo to,chcel som niečo povedať,no ústa nevydali ani hlásku...Nevedel som čo robiť v tom momente.Konečne som vystúpil z autobusu a hneď mi zafúkal vietor do tváre,nie však zlovestne,ale s prosbou-Preber sa,musíš sa prebrať...
Ešte bolo príliš skoro a tak sa mi nechcelo ísť hneď domov,preto som sa rozhodol,že sa posadím opäť na lavičku,tentokrát však niekde blízko domu a porozmýšlam,čo sa to vlastne stalo.Možno len mala ťažký deň,možno sa bála-uvažoval som.Okolo prešla dvojica,mladý chalan sa bozkával s dievčinou a tá sa začala potom smiať.Pristihol som sa pri tom,že im závidím...Bolek Polívka by mi určite povedal:" Nebřeč vole,choď si dát pivó!!! No nejako som nemal chuť.
Možno si myslela,že s ňou chcem hneď chodiť,ale to nebola pravda,chcel som ju predsa postupne spoznávať.Možno som chcel venovať ten čas strávený s ňou aj učeniu či jej aj inou formou naozaj pomáhať, bez nároku na honorár,bez vstupných či výstupných poplatkov,jednoducho keď niečo robí človek naozaj rád.Možno(teda určite...) sa mi páčila svojím správaním a tým,že sa odlišovala od tých druhých.Vedel som,že ju dobre nepoznám,no aj tak som mal pocit,akoby som ju už predtým nespočetne veľakrát stretol.Ten pocit,keď je vám niekto aj na diaľku blízky a vy tušíte možno len z polovice prečo je to tak-no vaše vnútro to nejakým zvláštnym zmyslom tuší...Možno keby vedela,ako mi na nej naozaj veľmi záleží...Ach,koľko možno a keby sme my ľudia schopní vyprodukovať...Teraz som vedel,len jednu vec...musím ísť konečne domov...
P.S.Tento príbeh je venovaný všetkým tým,ktorí sú smutní,aby sa aj keď sú oni smutní pokúsili rozveseliť tých druhých,vtedy budú pre mňa skutoční hrdinovia...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
jemna
2. 10.októbra 2011 09:40
Je to nádherné a ešte viac obdivujem PS. Snažim sa, ale nie vždy sa mi to v tom darí. Keď Ti srdce krváca snaž sa usmievať na tvári.
Napíš svoj komentár