A tak sedim pod blikajucou lampou a...necham sa bezstarostne spankom doplavit k dalsiemu dnu, ocakavajuc snad nejaku prilezitostnu zmenu, nasmerujucu zivot k lepsiemu...bezmyslienkovy stav, ina dimenzia..

Co uz budem na dnesok spominat? Naco sa mu venovat?
Ved co je krajsie a srdcu blizsie ako rodinne posedenie, uprimne slova venovane od jedneho clena rodiny druhemu. S tolkou laskou, az dusa zapisti od horlivosti. S hyckajucimi usmevmi, baznou v ociach, dobroprajnostou na perach, so slovickami usiam lichotiacim?

Toto bolo samozrejme velmi ironicke konstatovanie dnesnej situacie. Rodinu si clovek nevyberie, tak je to. Aspon priatelov si mozme vytycit sami a z vlastnej vole. A co ked, i ti casto zradia. Alebo my ich.

Len si to nechajte..nepotrebujem ja reci prazdne ..a falosne este menej.
Usmevy falosne..
Slova prikre..

Herci sme? Divadlo je tam, tam chodte.

Predviest sa, ukazat tie usta ..pravdou presiaknute, tie ruky..poctivou pracou zmahane..tie oci..sta nevinnost priezracne..

Ba! Falos!
Falos..vsade len..

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár