A je tu zas. Mám pocit, že si u nás už spravila pohodlie. Nemám ju rada. Možno keby sa trocha usmiala, nevyzerala by ako chobotnica, ktorá sa snaží svojimi chápadlami rozbiť moju rodinu. Dúfala som, že po našom poslednom pokuse o rozhovor to konečne vzdá. Omyl. Zrejme jej za to dobre platia.
Naklonila som sa k nej ako by som jej chcela prezradiť tajomstvo Atlantídy. I ona sa ku mne pritiahla bližšie. Zrejme dúfala, že sa naša práca, ak to tak môžem nazvať, niekam posunie. V tom zo mňa vyšlo ,,Koľko zarábate?”
Nasrdene i sklamane odfúkla a pokrútila svojou blonďavou hlávkou. ,,Toto tu ale nemáme riešiť.”
Odtiahla som sa od nej a opäť si spravila na gauči pohodlíčko. Čakala som, že ju moja otázka rozčúli trochu viac. Je však pravda, že po našom poslednom stretnutí je latka položená naozaj vysoko. Jeden by neveril ako ju dokáže vytočiť ožratá šestnástka. Vlastne neviem, čo bolo pre ňu horšie, či to , že som prišla fajnovo nasolená alebo to, že som sa priamo pred ňou pogrcala. No čo, nemám veľa skúseností, neviem rozoznať kedy má alkohol v žalúdku dosť miesta a kedy sa tam už nevie zmestiť do kože a pýta si viac priestoru. Skvele sa ten čiastočne strávený alkohol vynímal na bielom koberci, čo matka kúpila na svojej dobrodružnej ceste po Taliansku, keď ja som doma ležala s ovčími kiahňami. Pamätám si tie dni ako by to bolo dnes. Pamätám si ako som ležala na Máriiných nohách, keď sa jej po piaty krát snažila dovolať. Namiesto toho aby ma prišla ratovať jej však materinský inštinkt povedal, že sa z toho vylížem aj bez jej pomoci. A treba povedať, že mala pravdu. Som tu, živá a zdravá. Nechápem teda prečo by som s ňou mala žiť, prežila som tie červené bodky bez jej pomoci, prežijem aj tie blbé dva roky, čo mi ostávajú do osemnástky.
,,Ako sa dnes máš?” vrátila ma do prítomnosti blondínkina otázka.
,,Treba povedať, že o dosť lepšie ako pri našom poslednom stretnutí.” Zarehotala som sa. Ju však môj vtip obišiel. Neviem z ktorej strany ale pre istotu sa pred ním obrnila I prekrížením rúk na prsiach.
,,Často piješ?” ustarostene pokračovala v nudnom rozhovore.
,,Ako príde.” Vyšlo zo mňa nezainteresovane.
,,Na alkohol ešte nemáš vek.”
,,A na rozvod rodičov už áno?” vybrechla som.
Dobre vie, že nemám rada keď sa mi serie do života. Dobre to vie. Vie, že je tu neželaná a že odpoveď na ktorú už týždeň čaká, nikdy nedostane.
,,Ja ti nechcem zle. Práve naopak, chcem ti zabezpečiť trochu lepší život ako máš teraz.”
,,Vážne? Tak choďte odtrhnúť môjho fotra od tej štetky, ktorú si narazil a matke vysvetlite, že neporodila šanóny a posrané papiere ale decko. “
,,Nesmieš z toho robiť takú vedu. Takéto veci sa dejú. Nie si jediná na svete, ktorej sa to stalo. Je to normálne a ty sa s tým musíš popasovať.
Tak normálne? Podľa tejto blonďavej primadonny v kaki komplete je normálne, že foter práši decko v mojom veku. Načisto mu preskočilo, myslí si ,že ako spevák nejakej trápnej skupiny teraz môže čokoľvek. Dokonca sa ten hlúpy dedek nechal potetovať. Ani by som to nevedela ale sledujem jeho instagram. Dal si na zápästie vytetovať meno svojej mladej šľapky. Vytočilo ma to do nepríčetna a o pár hodín mohol aj on vidieť na instagrame svoje meno na mojej koži. S dvoma maličkými rozdielmi. 1.Moje tetovanie bolo umiestnené na zadku
2 .bolo tam napísané IDIOT.
Dlho som váhala, či si pod toho idiota mám dať vytetovať aj jeho meno aby na sto percent pochopil o kom moja prdel pojednáva. Nakoniec som však usúdila, že toľko mozgových buniek mu ešte hádam v tej prechlastanej hlave ostalo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár