Som mŕtvola, ktorá sa neumýva

Spolu s otáčajúcimi sa stránkami Lehmannovho postdramatického divadla ubiehajú aj moje dni doma; každý deň je ako krátka stonka skorocelu, ktorej sa človek väčšinou zbaví bez toho, že by o tom vedel. Živo žijem vlastnú smrť, bez možnosti na zmenu. Moja vôľa je príliš malá na každodenné behanie, cvičenie, či iné aktivity pre hyperaktívnych ľudí. Som už stará, unavená, deprimovaná, nešťastná a sama. A ľahostajná ku všetkému, nevýnimajúc umývanie seba, mojich zubov a ďalších prapodivných telových výrastkov, či dier.

Lenže. Každý, kto ma pozná vie, že chcem ísť umývať mŕtvoly. A tragickou iróniou je to, že ja sama som vlastne mŕtvola a - Ako by som ich mohla ísť umývať, keď neviem umyť ani seba, nie to ešte ostatných?
Lenže. Každý vie aj to, že moje umývanie mŕtvol je krásne brutálna utopistická predstava brigády, a v reáli skončím niekde v neografií, alebo v kauflande pri pokladni.

Nenávidím leto. Vtedy je všetko presne tak, ako to nechcem. Väčšinou mi nevyjde žiadna dovolenka, všetci sú preč a mňa chytajú záchvaty paranoje. Potom odídem z Brna, rodičia ma bijú, sestra na mňa pľujú, brat ma oblievajú. No aký to ma zmysel? Len taký že sa každý deň môžem do sýtosti najesť, napiť, vykakať a ďalších pár hodín mi môže stále niekto dávať príkazy, rozkazy, zákazy. Som obmedzená a obmedzovaná. Som krava. Som idiot. Som sprostá. A aj keď to vyzerá, ako vylievanie depresie, de facto mi je úplne všetko jedno.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu