hrá sa, že má 0 rokov, krajina ľadu, temna a kaktusov

Detektív Orech a záhada v sirotinci

Inšpirovala ma @skvrnka a jej pôvodná verzia príbehu (http://birdz.sk/skvrnka/blog/lubostny-list/175902-clanok.html)


Detektív Orech nechápal, čím si znepriatelil svojho šéfa. Vyslal ho do najväčšieho zapadákova v širokom okolí kvôli banálnemu prípadu zmiznutia. Jeho, už desať rokov držiaceho titul Zamestnanec roka a oceneného Holmesovou plaketou. Do tejto diery nielen, že nechodili autobusy, ale aj svoj milovaný športiak musel nechať zaparkovaný v najbližšej dedine, pretože by neprežil cestu k starému kaštieľu na samote za lesom. Ak by vedel, že upadne do šéfovej nemilosti, kúpil by si radšej niečo terénnejšie. Vzhľadom na stav cesty, traktor alebo tank by boli ideálne do tohto prostredia.

Teraz sa však musel trmácať pešo. Ešte pred chvíľou starostlivo vyleštené topánky teraz pokrývala hrubá vrstva blata. Lem nohavíc nevyzeral omnoho reprezentatívnejšie. Cesta netrvala dlho, boli to sotva dva kilometre, avšak Orech sa cítil, akoby práve zdolal všetky pohoria sveta.

Kaštieľ bol obohnaný vysokým múrom, nad ktorým sa ovíjal ostnatý drôt. Ide naozaj do sirotinca a nie do väznice? Prv, než zazvonil pri bráne, znova si starostlivo vyleštil topánky, očistil nohavice a vytiahol z vrecka saka zrkadielko, aby si upravil svoje fúziky, ktoré si náležite udržiaval podľa svojho detského hrdinu, Hercula Poirota.

Otvoriť mu prišlo neduživé, sotva dospelé dievča. Na dvore bolo mokro od nedávneho dažďa, ono napriek tomu malo na sebe obuté len tenké papuče.

„Vitajte, pani riaditeľka vás už očakáva,“ oznámilo placho, keď sa jej detektív preukázal svojim preukazom.

Dievčina sa predstavila ako Agnes, bývalá chovanica a súčasná asistentka riaditeľky sirotinca. Viedla detektíva po kameňmi dláždenom chodníku k starej budove, postavenej azda zámerne tak, aby vzbudzovala hrôzu a rešpekt už zdiaľky. Architekt sa očividne dal zlákať viktoriánskym štýlom, ktorý neveľmi ladil s vidieckym vzhľadom domov v neďalekých Dolných Hrabošovciach. Azda pôvodní majitelia sídla boli povrchní snobi, ktorí sa chceli vyvyšovať nad bežný plebs. Načo inak by im bola vežička a všetky tie zbytočné zdobenia?

Interiér sa za posledných sto rokov ani trocha nezmenil. Orecha by neprekvapilo, ak by zistil, že zelené tapety na stenách sú pôvodné, nasiaknuté skrz-naskrz arzénom, ako bolo v tej dobe zvykom. Na stenách blikotali petrolejové lampy. Niekoľko sviec, čo stekali po masívnych svietnikoch na dubový nábytok, dodávalo miestu trocha útulnejšej atmosféry.

Dievčina ho viedla do kancelárie riaditeľky. Ako mohol vďaka svojim brilantným dedukčným schopnostiam predpokladať, úradovala v miestnosti na vrchole veže. Agnes detektívovi otvorila masívne vyrezávané dvere. Napriek ich nespochybniteľnému veku, pánty nevydali ani hláska.

Orech vošiel dnu, Agnesa pri dverách nervózne postávala a čakala na ďalšie pokyny.

„Dobrý deň,“ ozvala sa riaditeľka spoza stola, sotva nadvihnúc zrak od hrubej knihy pred ňou. „Svetlana Belozubová. Toto stretnutie ma vôbec neteší.“

„Vedzte, že ani mňa, pani Belzebubová,“ automaticky odpovedal detektív. „Bol by som radšej, ak by sme sa spoznali za priaznivejších okolností.“

Riaditeľka prudko zaklapla knihu, až sa Agnes, stále stojaca pri dverách, zachvela od strachu.

„V prvom rade, nevolám sa Belzebubová a v druhom nevidím dôvod, kvôli ktorému by sme sa mali stretnúť za iných okolností.“

„Prepáčte,“ odvetil Orech pokorne, „chcel som byť len zdvorilý. Viete, mrzí ma vzniknutá situácia a všetko.“

„Pokojne to berte osobne, ale bude vás toho mrzieť omnoho viac, ak neprestanete tárať a nepustíte sa priamo do pátrania.“

Detektív Orech bol počas svojej dlhoročnej praxe zvyknutý na rôznych klientov. Rozkošné babičky – travičky, ktoré otravovali svojich susedov i inak, ako svojimi neustálymi sťažnosťami a zavolali si ho, keď sa medzi záhadnými úmrtiami ocitla aj ich andulka. Mladé atraktívne hviezdičky, ktoré si chceli byť isté, že im manželka s milenkou nezahýbajú s tým istým poštárom. Učiteľky, ktoré potrebovali zistiť, ako sa otázky na písomku dostali k žiakom týždeň vopred. Ale všetci sa k nemu správali s úctou a rešpektom, aký sa patrí na detektíva jeho kalibru. A potom si príde táto ženština, ktorú by atraktívnou nenazval ani slepý vojak mesiac zaseknutý v zákope a správa sa k nemu ako k ranným zvratkom. Toto si nenechá.

„Obávam sa, že moje vyšetrovanie sa nezaobíde bez vašej spolupráce. Preto by som ocenil stoličku, odpovede na pár mojich otázok a nejaké to občerstvenie by ma tiež neurazilo. Prešiel som dlhú cestu v tomto nečase.“

Riaditeľka naňho zagánila, rukou ukázala na akýsi starý taburet v kúte miestnosti a prikázala Agnes, aby doniesla čaj. Bez cukru. Nie, že by detektívovi nedopriala, ale nesladením mu vlastne preukazuje veľkú službu.

Len čo sa detektív usadil na kus nábytku, ktorý mal svoje najlepšie časy už dávno za sebou, riaditeľka naňho uprela svoj prísny zrak, niekoľkonásobne zväčšený hrubými okuliarmi.

„Kým začneme, pripomínam vám, že si neprajem žiadne oficiálne záznamy o tomto incidente. Značne by to poškvrnilo povesť našej inštitúcie, čo by negatívne ovplyvnilo i prísun finančných prostriedkov. Preto rátam s vašou maximálnou diskrétnosťou.“

„Rozumiem,“ odvetil Orech. „Vaša platba vám môže byť zárukou, že žiadne nekalosti sa nedostanú na svetlo verejnosti.“

„To ma veľmi teší,“ odpovedala riaditeľka a na jej úzkych perách sa zračil náznak úsmevu. „Dúfam však, že vaša práca prinesie výsledky. Práca vášho kolegu, Sebastiána Kešu, bola jedno veľké zlyhanie. Jeho pracovný výkon sa nedal nazvať inak, ako neuspokojivý,“ dodala a na jej inak hladkom čele sa zjavili hlboké ryhy.

Detektív Mikuláš Orech si veľmi dobre pamätal na Sebastiána. Kolega sediaci pri vedľajšom stole, mladík s potenciálom vyrovnať sa Orechovi, len čo naberie viac skúseností. Predseda klubu Troch pátračov, ktorý dosiahol uznania verejnosti po tom, keď vypátral záver obľúbenej knižnej série ešte pre tým, ako spisovateľ stihol dokončiť predposlednú knihu. Tento talentovaný chlapec si ihneď po návrate z Dolných Hrabošoviec vzal neplatené voľno a dosiaľ sa nevrátil. Zlé jazyky v podobe kolegu Arašida a kolegyne Mandľovej tvrdia, že sa pomiatol a šiel na vlastnú päsť pátrať po svojej stratenej nevinnosti.

„Viete mi povedať, či zmiznuté dievča mohlo mať nejaký motív utiecť?“ detektív sa vrátil k vyšetrovaniu. Pritom nedôverčivo hľadel na jemne zakalenú vodu v šálke, zúfalo predstierajúcu, že je čaj. Zrejme bol sirotinec odsúdený šetriť i bez škandálu s miznúcou chovanicou. „Zvyčajne je to práve prostredie alebo ľudia v najbližšom okolí, čo doženú dieťa k takémuto rozhodnutiu. Za predpokladu, že ju nikto neuniesol. Je možné, aby sa sem niekto nepozorovane dostal?“

„Nevšimli ste si bezpečnostných opatrení pri vstupe?“ odpovedala riaditeľka pomaly, prísne odmeriavajúc každé slovo. „Dnu by bez môjho vedomia neprekĺzla ani myš. Som si stopercentne istá, že ju nikto neuniesol, načo by komu bolo také nepodarené decko? Utiekla tá šťanda, o tom som presvedčená.“

„Ak sa nik nedostane nepozorovane sem, ako je potom možné, že sa ona vytratila von?“

„Nenajala som si vás preto, aby ste tu mudrovali,“ odsekla. Chabé svetlo v miestnosti zvýrazňovalo jej lícne kosti, na ktorých by sa dal i syr krájať a Orech si s nevôľou uvedomil, že sa v prvom dojme zmýlil. V šatách, ktoré nevyzerali ako z historického múzea – alebo celkom bez nich – a s trocha prívetivejším výrazom, mohla byť riaditeľka ešte vcelku kus.

„Najali ste ma, aby som vyriešil prípad. To sa nezaobíde od kladenia otázok a vašich odpovedí, tak buďte taká láskavá a spolupracujte. Stále môžem odísť za klientom, ktorý i chce vyriešiť záhadu. Nie ste jediná na svete.“ V skutočnosti Orech blafoval. Ich detektívnej kancelárii sa v poslednej dobe tak nedarilo, že prijali i prípad strateného škrečka, ktorého napokon našli v smetnom koši, keď ho dakto omylom vyhodil i so špinavou podstielkou. Zmiznuté dievča bol luxusný prípad na tieto ťažké časy, akokoľvek sa detektívovi do tohto zapadákova nechcelo.

„Viete, tá krpaňa... Chcela som povedať, to nešťastné dievča malo nezvyčajne vysoký prah bolesti a prekvapivé telesné schopnosti. Na hodinách telocviku vždy vynikala. Neprekvapilo by ma, ak by preliezla múr napriek tomu, že bol obohnaný elektrickým vedením.“

Detektívovi zaskočil čaj v krku. „Ten trojmetrový múr bol obohnaný ešte i elektrinou?“

Riaditeľka Belozubová sa spokojne usmiala. „Dvestotridsať voltov, samozrejme. Okrem iného nás to zbavuje i drobného vtáctva, čo by inak sadalo na plot a rušilo vyučovanie svojim džavotom.“

„Neobávate sa, že nejaké dievča utrpí smrteľný úraz, ak príde do kontaktu s elektrickým vedením?“ opatrne sa spýtal detektív. Zhromažďoval si v duchu všetky potrebné informácie o tomto zariadení. Nikdy nevie, kedy ho situácia primä predať všetko, čo vie, konkurenčnému sirotincu. Na tomto mieste sa porušujú snáď všetky smernice. Súdiac podľa množstva kníh v blízkosti klasických petrolejových lámp, isto i tie požiarne poplachové, ako i podmienky bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

„To bude jej problém,“ odsekla. „Neposlušnosť v tomto dome nestrpím. Disciplína, pán Orech, je totiž tá najkrajšia vec na svete.“ Orechovi sa zazdalo, že sa v riaditeľkiných očiach zaleskol náznak nehy. Nemohla to byť pravda, čoraz viac bol presvedčený, že najpozitívnejší cit, ktorého je schopná, je ľahostajnosť.

„Vráťme sa ale k veci. Podľa záznamov vaša zverenkyňa zmizla pred týždňom, v noci z dvadsiateho piateho februára. Viete mi povedať, čo ste robili v tej dobe?“

Riaditeľkina tvár nadobudla výraz predavačky v lahôdkach, ktorej sa niekto spýtal, prečo nepredávajú Okenu. „Samozrejme. I ak by moje dni nepodliehali exaktnému režimu, vediem si o tom presné záznamy. O šiestej večer bola večera. Následne boli dievčatá podrobené večernej hygiene, kontrole a o siedmej šli spať. Kontrolu som vykonávala ja. Po tom, ako sa uložili spať, vykonala som ďalšiu obchôdzku a odišla do svojej pracovne, kde som presne do deväť dvadsaťpäť vypĺňala všetky dokumenty potrebné pre správny chod tejto inštitúcie. Zanechala som inštrukcie na ráno pre Agnes, o desiatej sa uložila do postele. Zaspala som o desiatej hodine, šiestej minúte a ôsmej sekunde. Vďaka vede za vynálezy, čo dokážu toto monitorovať za mňa,“ ukázala detektívovi náramok na zápästí. Detektív sa chcel spýtať, prečo ignoruje taký pokrok, akým je elektrické osvetlenie, ale taktne mlčal. Riaditeľka pokračovala v rozprávaní.

„Predtým čas môjho spánku zaznamenávala Agnes, takto jej aspoň zostane viac času, ktorý môže využiť aj užitočnejšie. Napríklad spraviť ďalšiu obchôdzku a vydrhnúť podlahy, než sa uloží spať.“

Orech si starostlivo zapísal jej odpoveď a obrátil sa na Agnes, ktorá celý čas stála pri dverách pracovne, ruky založené za chrbtom. Položil jej tú istú otázku a ponúkol jej, aby sa posadila. Riaditeľkina tvár nadobudla ešte nevrlejší výraz, no nepovedala nič.

„Možno by ste nám chceli nechať trochu súkromia?“ obrátil sa smerom k namosúrenej žene. Tá sa však ani nehla.

„Nepovažujem to za potrebné. Agnes nemá predo mnou žiadne tajnosti.“

„Dvadsiateho piateho, vravíte?“ začalo dievča nesmelo. Usadilo sa na rozheganý taburet v rohu miestnosti a veľkými hnedými očami pozeralo raz na riaditeľku, raz na detektíva. „Ako pani povedala, o šiestej sme večerali, Janka ešte s nami bola. Potom, keď sme sa najedli, spolu s dievčatami sme spratali stôl a šla som umyť riad. Ten večer som mala službu ja. Bol veľmi mastný riad a ten nový čistiaci prostriedok veľmi nefunguje. Pýtala som sa pani riaditeľky, či by nebolo vhodnejšie kúpiť umývačku, ale vysvetlila mi, že je to hlúposť a že som také hlúpe nápady isto dostala od Jany, tá jej tým pílila uši zakaždým, keď mala službu. Nepomáhali ani tresty, ktorými ju pani riaditeľka častovala.“

Orech sa vyčítavo pozrel na riaditeľku.

„Tresty sú samozrejme prirodzenou súčasťou výchovy zdravých a sebestačných jedincov. Bez disciplíny by táto spoločnosť padla, nemyslíte?“

Detektív radšej nemyslel, aby sa toto stretnutie neskončilo zle, a radšej vyzval Agnes, aby pokračovala.

„Potom som sa šla osprchovať. Dievčatá už minuli všetku teplú vodu a tak mi musela vystačiť studená. Nevadilo mi to. Studená voda otužuje telo i myseľ. Keď som sa ukladala spať, bolo niečo po siedmej, pani riaditeľka mi dovolila ísť do postele skôr, pretože nemala na mňa náladu a chcela si v pokoji vybaviť svoje náležitosti, zdalo sa mi, že Zlota, Janina spolubývajúca, nejako veľmi kričí. Ale na tom by nebolo nič podivné, ona to robí často. Vie byť naozaj zlá niekedy.“

„To je jej skutočné meno?“

„Áno, Zlota Truskawkova, ona je pôvodom Poľka, prosímpekne. Vraj je to odvodené od zlata, ale ktokoľvek s ňou strávi viac, ako päť minút, vie, že výklad jej mena, čo sa pýta ako prvý, na ňu celkom sedí.“

Orech si nemohol nevšimnúť, ako dievča každú chvíľu upiera svoje veľké hnedé oči k riaditeľke, akoby s obavou, či sa nebodaj neprerieklo.

„Nič iné zvláštne sa nestalo?“ spýtal sa detektív.

„Nie pane.“

„Zdá sa,“ obrátil sa Mikuláš Orech späť k riaditeľke, „že si budem musieť vypočuť i verziu dievčat. Dúfam, že nenamietate.“

„Je po večierke,“ odsekla a ani sa naňho nepozrela.

„To už stačilo!“ vykríkol Orech, vstal a demonštratívne tresol päsťou do riaditeľkinho stola. Spadlo pár papierov. Agnes z kúta vydesene prechádzala pohľadom od riaditeľky k detektívovi, od detektíva k riaditeľke. Riaditeľka stoicky pozrela na muža pred ňou.

„Neprišiel som tu na to, aby som sa doťahoval s nejakou babizňou. Buď mi nebudete klásť odpor pri vyšetrovaní alebo si to tu vyriešte sama,“ dodal rozhodne a chystal sa na odchod.

Riaditeľka Belozubová si hrýzla spodnú peru a rozmýšľala. Po chvíli však dodala:

„Iste, choďte si. Veď jedno stratené decko je dôležitejšie ako nejaká disciplína a poriadok.“ Orech v jej tóne pocítil neskrývaný sarkazmus. „Agnes, odveď tu pána do spoločenskej miestnosti a zvolaj všetky dievčatá.“

„Ocenil by som, ak by som mohol každú vypočuť osobitne. Je dokázané, že takto vyšetrovanie dosiahne omnoho lepšie úspechy.“

„Je tam spovednica. To vám musí stačiť.“

O päť minút neskôr už sedel na lavici starej vyrezávanej spovednice, pred ňou stáli v dvojrade nastúpené dievčatá, vyhnané z tepla svojich postelí, v uniformných nočných košieľkach, ktoré vyzerali ako najnovší módny výkrik devätnásteho storočia.

Ako prvá vošla do spovednice drobná, asi dvanásťročná dievčina so zlatými vlasmi siahajúcimi po pás.

„Dzień dobry,“ pozdravila.

„Dobrý aj tebe. Ty si Janina spolubývajúca z izby, však?“

„Tak. Jestem Zlota. Nie wiem, gdzie Jana jest. Szukałem go wszędzie, ale go nie znalazłem.“

„Prepáč, nerozumiem ti dobre,“ zháčil sa Orech, zmätený poľštinou. „Čo si robila?“

„Szukałem ju všade. I tam, kde by nikomu nenapadlo. Hľadala som ju,“ dodala, keď cez mrežu spovednice zachytila detektívov zmätený pohľad. „Przepraszam, ja nie dobre hovorím po slovensky. Dostala som i komputera, čo by mi prekladal, ale zopsul sa.“

„Ach tak,“ vydýchol si detektív. „Takže ty nevieš, kam by mohla ísť?“

„Zawsze chciała iść na południe, a potem na zachód,“ odpovedala Zlota.

„Čo má to, že chodila na obed cikať s jej útekom?“

„Nie oddawać mocz,“ smiala sa Zlota. „Południe i zachód sú svetové strany. Tam kdesi chcela ujsť.“

„A prečo tam?“

„Tam dobré drogi. Ona lubi samochody a chcela robiť výlety.“

Detektív zbelel. Za týmito múrmi sa konalo viac nekalostí, ako si myslel.

„Ty si jej v tom nechcela zabrániť?“

„Nie. Je mladá, zaslúži si príhody. A na zachóde sú lepšie drogi, asfaltové. I pomoc drogowa každých päť kilometrov.“

Zmätený detektív sa rozhodol, že mu na dnes psychickej ujmy stačilo. Aby spracoval nové informácie, zavolal si dnu ďalšie dievča.

Vošla brunetka v tom štádiu dospievania, kedy je ťažké odhadnúť vek. Podľa postavy a správania by jej pokojne tipoval i osemnásť. Neskôr sa dozvedel, že len nedávno oslávila štrnáste narodeniny.

„Zdravím. Som Krista, akože Kristabel. Mala som mať aj dvojča, Kaju, akože narážka na Ábela a Kaina, ale vraj som ju ešte v maternici pohltila a nikdy na nenarodila. Ironické, čo?“ rozhovorila sa Krista, ani nepustila Orecha k slovu. „Zlota na vás hovorila po poľsky, či?“

„Áno.“

Krista sa zasmiala. Cez mriežky spovednice zažiarili jej biele zuby a detektív v duchu preklínal, prečo nemôže mať naozaj osemnásť.

„Zlatá Zlota. Vždy vraví na cudzích ľudí po poľsky. I Belzebubke trvalo asi týždeň, kým prišla na to, že vie rozprávať i pekne po slovensky. Janu toto vždy strašne rajcovalo. Tá rebélia i poľština, ale povedala si, že nie je taká sviňa, aby prznila dvanásťročné decká. Preto zdrhla. Kdesi do cudziny. Za nejakými tulipánmi či akými burinami.“

Kristu v spovednici vystriedali ďalšie dievčatá, každá s vlastnými teóriami o Janinom zmiznutí. Koktavá Dada tvrdila, že Jana odišla do Ruska za kariérou luxusnej spoločníčky. Volala so sebou i Dadu, pretože tá by sa dala nahovoriť na všetko: „Da, da.“ Dada odmietla, pretože milenec ruskej kráľovnej, Ra-Ra-Rasputin, Russia´s greatest love machine, bol už dávne roky mŕtvy a neverila, že by tam našla dákeho Dvaputina, Triputina, či iného –putina, čo by zacelil ranu v jej srdci.

Ružovolíca Marína sa rozrozprávala o svojom sne navštíviť Detvu a Sládkovičovo. O Janinom zmiznutí nevedela nič. Adéla tvrdila, že isto odišla do Štúrova. Možno potom i ďalej na juh do Maďarska. Vysvetľovala to tým, že jeden z mála seriálov, čo im riaditeľka dovolila sledovať, boli Miazgovci a zaľúbila sa nielen do Aladára, ale i MZPRX-a. Štrbavá Gizka tvrdila, že za všetko môžu pašované komixy Asterixa a Obelixa, ktoré jej občas prinášal poštár, ktorý si ju veľmi obľúbil. Jana sa premenovala na Arachnofóbiu a odcestovala študovať keltské štúdiá do Yorku. Len si nevedela spomenúť, či do toho pôvodného alebo nového.

Skrátka, Orech bol ešte zmätenejší, ako keď začal vyšetrovanie. Vtom pristúpilo bledé dievčatko so svetlými kučeravými vláskami, pehy mu pokrývali celú tvár. Predstavilo sa ako Ingrid.

„Odišla od svojej mamy, predsa,“ oznámila Ingrid tónom, akoby šlo o najviac samozrejmú vec pod slnkom.

„Akej mamy?“ detektív opäť raz nechápal. I keď, na druhej strane, už si nemohol spomenúť, kedy naposledy chápal. „Veď je sirota. V sirotinci.“

„Ale nijéé,“ zatiahla Ingrid znudene. „Janka je riaditeľkina dcéra. Báli sme sa najprv, že na nás bude žalovať a na ňu bude riaditeľka dobrá, nie ako na nás, ale veru, bila ju vždy ako žito. Najviac zo všetkých.“

Orech zaváhal. Dnes si vypočul toľko historiek, že už neveril ničomu. Okrem toho, zmiznutá Janka mala iné priezvisko.

„No samozrejme,“ vysvetľovala Ingrid. „Janin tatko umrel, údajne na ťažkú chorobu, ale podľa mňa to bola samovražda. Belzebubka sa potom znova vydala. A znova ovdovela. Náhoda?“

„Si si istá,, že mi neklameš?“

„Som si istá, či by som klamala alebo nie. Ale povedzte mi, načo by som to robila? Ja sa na rozdiel od ostatných dievčat nebojím, že ma potrestá, ak zistí, že som vám povedala pravdu. Mám od Janky plán úteku. Čaká ma u jej starých rodičov, len mi nakázala počkať, kým sa situácia trocha neupokojí. Ale ak by ste udali Belzebubku, teda pardon, pani Belozubovú, tak by sa všetky dievčatá dostali na lepšie miesto. Pomôžete mi?“

Detektív zaváhal. Ingridine dôvody zneli rozumne, sám by sa asi zachoval podobne. Súhlasne prikývol, rezko vykročil k Agnes, ktorá dohliadala na nastúpené chovanice a oznámil jej, že musí bezodkladne rozprávať s riaditeľkou.

„Prečo ste mi nepovedali aspoň vy, že Jana je dcéra Belozubovej?“ osopil sa na Agnes, keď ho viedla tmavými chodbami do častí budovy, kde doteraz nebol.

„Ja... nemohla som,“ jachtala. „Prepáčte, je mi to celé strašne ľúto, ale...“

Ozval sa úder a detektív upadol do bezvedomia.

Prvé, čo si všimol, keď sa znova dostal k sebe, bolo tlmené červené svetlo tancujúce mu pred očami. Následne si uvedomil, že ho niekto prezliekol a z nejakého dôvodu sa nedokáže pohnúť. Opatrne otvoril oči, bolela ho hlava a svetlo, akokoľvek nevýrazné, bolesť ešte stupňovalo. Postrehol, že ruky i nohy má priviazané k akémusi krucifixu. Pred ním stála výrazne nalíčená žena, jej krivky v tesnom lesklom odeve mu až príliš pripomínali jeho osamelé chvíle na internete. Tú ženu poznal. Tep sa mu zrýchlil, zreničky rozšírili.

„LatexxxDiva podtržník šesť, šesť, šesť?“ spýtal sa opatrne.

„Osobne.“

„Ja... Ja som váš veľký fanúšik,“ jachtal.

Ženin pohľad skĺzol nižšie.

„Videla som už aj väčších.“

„A vy ste i riaditeľka Belozubová?“

„Cez deň áno.“

„Čo vaša dcéra? Nechýba vám? Alebo ju využívate ako návnadu?“

Riaditeľka si pomaly sňala dlhú rukavicu a plesla mu po tvári.

„Myslíte si snáď, že si neviem zadovážiť spoločnosť i sama?“

„Nie.“

„Nie, pani,“

„Nie, pani,“ horlivo opakoval.

„Malá naozaj utiekla. O pár hodín mi volali rodičia môjho ex, že je u nich. Tak som im ju tam chvíľu nechala, aby som si užila trocha spestrenia. A keď vás tu už mám, chcelo by to trocha zábavy. Hm...“ odmlčala sa a prikročila bližšie k detektívovi. Pod nánosom líčidiel len sťažka spoznával tú nepríjemnú ženštinu z kancelárie. „Rozmýšľam, čo s vami urobím. Mám vás nechať plaziť po štyroch a prosiť ako malé šteňa?“

„Čokoľvek... pani.“

Zazdalo sa mu, že sa Svetlana Belozubová usmiala.

„Aby ste si nenarušili profesijnú povesť, zapíšte si to do reportov ako pokračovanie vyšetrovania. Dúfam však, že vaša práca prinesie výsledky. Práca vášho kolegu, Sebastiána Kešu, bola jedno veľké zlyhanie. Jeho pracovný výkon sa nedal nazvať inak, ako neuspokojivý.“

Zdieľaj článok na facebooku
203 odoberateľov
Mielikki

Bohyňa chaosu a podivných životných rozhodnutí. Venujte jej jedlo a pozornosť a odvráti od vás všetky zmätočné situácie na seba. Nikdy nemá čas a preto majstrovsky ovláda prokastináciu. Takmer nikdy nespí. Často sa o sebe vyjadruje v treťom rode.

Komenty k článku