hrá sa, že má 1 rok, krajina ľadu, temna a kaktusov

Nórsky cestovný denník, 1.deň

"Ak by sme mali euro za každé stratenie sa, mali by sme za čo si to zopakovať"

11. Apríl

Bratislava

Ešte sme ani nevyrazili a už sme mali stresy lvl 3000. To je tak, balíme sa, balíme spacáky do vákuových vrecák, používame všetky baliace tipy, triky, znalosti z tetrisu i čiernej mágie. Pomestili sme sa. A potom, že si ešte pre istotu odfotím občiansky a môžeme spať.

No haha. Občiansky nikde. Desaťkrát prehrabané všetky kabelky, peňaženka. Vychádzaný batoh. Odsunutý gauč, posteľ, prezreté špinavé prádlo. Nič. Vystresovaní všetci vrátane rodičov. Vysvetľujem mame, že teraz mi nepomôže nadávať mi. Hľadáme alternatívne riešenia. Kedy stíham vybaviť nový a kedy potom letí najbližšie niečo cenovo dostupné.

Idem do sprchy predýchať už asi tretie nervové zrútenie, vraciam sa odtiaľ odhodlaná hľadať hoc aj do rána. Prehrabať smeti, hocičo. A potom ho zbadám, bastarda. Papuča, pod stolom. Pod ňou občiansky. Nechápem, ako sa tam dostala, okrem toho, aby som chytila neskutočné stresy. Každopádne som sa rozrevala posledný raz, teraz od radosti. Pavli som skoro pridusila svojim návalom šťastia a ja si skoro rozbila hlavu o operadlo gauča. Ale žijeme a máme snáď všetko.

Ráno sme všetko dobalili a pod návalom vecí vyrazili, zatiaľ bez komplikácií. Batoh je ťažký ako tri svine ale nebudem ho takto naložený vláčiť všade, takže to nie je problém. Pavli má závin a dva vrkoče, už nie je cesty späť.

Viedeň

Viedeň a pekná hlavná stanica. Cesta sem nebola zvlášť zaujímavá, a tu sme sa zaujímali hlavne o to, aby sme našli správne nástupište.

Nemajú tu automatovú kávu a inú odmietam pri takomto výlete, takže som bez kávy. Pavli bola natešená z toho, že v bunde sedí ako kulturista, lebo všade, vrátane vreciek na rukávoch, má napchané horalky a tyčinky.

Tesne pri autobuse nám napadlo, že asi by sa patrilo dať batohy do batožinového a tak sme menovky pripevňovali sponkami, pretože nič lepšie sme nemali a preto, lebo som vynaliezavá a sponky sú vlastne super.

Autobus je fajn, pohodlný a všetko, Pavli tu pokukuje po nejakom zacopovanom Poliakovi, ktorý zas vraj pokukuje po mne. Nevšimla som si.

A rakúske vlaky sú predražené a nemajú ani wifi ani koše na triedenie odpadu. Pche.

Katovice

Ach, Poľsko.

Príchod sem prebiehal veľmi mierumulovne. Cesta síce zdanlivo trvala večnosť, ale benzínka, kde som si konečne doplnila zásoby vody a vitamínov - úplne vážne, s vášňou v očiach som tam siahla po zeleninovom šaláte. I preto, že dobre viem, že najbližšie dni budem môcť o rozumnej strave len snívať, ak si chcem vystačiť s rozpočtom.

Prídeme do Katovíc, mám presne rozpis MHD, akými sa dostaneme na letisko. Chodí aj oficiálny spoj priamo tam, ale kto by ním išiel, keď je predražený, všakže.

Dezorientačným behom mestom, zmätene sa pýtajúc ešte zmätenejších miestnych nájdeme spoj. Bolí ma veľký kus človeka, ten batoh nie je uspôsobený na väčšiu hmotnosť a nedá sa pripnúť niekde na bokoch, že by nezaťažoval len chrbát. Ale už sme v buse, vezieme sa. Potom nejako nepochopíme hlásenie v autobuse a vystúpime o zastávku skôr. Ďalší ide o hodinu, takže zas tie batohy na seba a ideme. Po pár metroch sa Pavli zastaví, že si nechala mobily na zastávke. Vracia sa po ne a našťastie ich tam aj nájde.

Kráčame teda na letisko. Aspoň kilometer, všade tma, žiadna wifi a len vágna predstava, kam to vlastne máme ísť. Prídeme tam. Všetko nasvedčuje tomu, že sme správne, vrátane ulice, čo sa volá letisko. Len letiska akosi nikde.

A tak si zájdeme do obchodného centra, čo je tesne vedľa a zázrakom ešte otvorené a chytáme wifi. Mapy. Zisťujeme, že sme prišli k letisku. Nejakému úplne odveci.

Je deväť hodín, spoje by sme už našli len ťažko. Hľadáme taxíky. Volám na prvý. Anglicky, lebo predpokladám, že to bude jednoduchšie ako sa snažiť pochopiť poľštinu. Teta na dispečingu mi veľmi lámanou angličtinou oznámi Aj dont anrstend ju a zloží. Som si vedomá toho, že moja chyba to nebola. Pavli volá inam. Tam jej päť minút zháňajú človeka, čo vie po anglicky. Zoženú. Auto ide k nám. Správne odhadneme, kam asi príde.

Pol hodiny na to už sme na správnom letisku, odľahne nám. Zároveň ale netušíme, čo nás čaká ďalšie dni, keďže začiatok bol takto bujarý.

Zdieľaj článok na facebooku
206 odoberateľov
Mielikki

Bohyňa chaosu a podivných životných rozhodnutí. Venujte jej jedlo a pozornosť a odvráti od vás všetky zmätočné situácie na seba. Nikdy nemá čas a preto majstrovsky ovláda prokastináciu. Takmer nikdy nespí. Často sa o sebe vyjadruje v treťom rode.

Komenty k článku

  1. 1
    Strangelove

    27 ročná žena
    Tortuga (fakt)

    Stresujuce citanie :D
  2. 2
    Mielikki

    hrá sa, že má 1 rok
    krajina ľadu, temna a kaktusov

    @strangelove :-D ale zväčša sme sa hneď po vyriešení problému smiali, tak sa to vykompenzovalo :-D
  3. 3
    Johnysheek

    10 ročný chlapec
    ZA (hranicami vsednych dni)

    @strangelove ono ale vsetky tieto veci dodavaju vyletom vzdy akusi nadhodnotu.. jednak preto ze si clovek povie "ak som to zvladol, uz ma nic neprakvapi" a druhak preto, ze ta ulava vzdy so sebou nesie nieco pozitivne..
    (teda az na pripady, ak sa to na dobre neobrati)...

    @miel.. pripomina mi to vsetky moje roadtripy, kde co sa neriesilo na poslednu chvilu nebolo :D