hrá sa, že má 1 rok, krajina ľadu, temna a kaktusov

Nórsky cestovný denník, 5. a 6. deň

15. Apríl

Sandnes

Oddychový deň, len asi 10 km a len jeden náročnejší kopec. Chceli sme ešte jeden, ale sme si povedali, už niekoľko dní chodíme, treba nám oddychový deň, hlavne keď ani jedna z nás nebola na tom fyzicky najlepšie.

Ale aj tak sme si užili kopu srandy a nestratili sme sa ani raz!

Len sme vyrazili a cestu nám skrížila maličká črieda ovečiek. Kráčame si ďalej, pekná prechádzka takmer po rovine, vezmeme zachádzku k nejakej budove, čo som videla na mape. Cestou vidíme ohnisko a okolo neho vybielené zvieracie kosti, vrátane lebky. Ako neskôr internety ukázali, správne sme predpokladali, že ide o ovcu.

A samozrejme, že sme (s vedomím, že máme so sebou dezinfekciu na ruky, keby niečo), vzali tú páchnucu lebku a brali ju so sebou k opustenej elektrárni a po najbližšom okolí a užili si s ňou množstvo zábavy. Cesta pokračovala pekne oddychovo, popri jazierku Dalevatn, kde sme sa najedli, dúfali, že nám obed nezožerú psy ľudí, čo sa tu tiež boli prejsť a pokračovali ďalej úsekom, ktorý už nebol oddychový ani náhodou, Jødestadveiet. Opäť raz, nadmorská výška nebola nič, čím by sa dalo chváliť, ale skalnaté stúpanie veľmi nekorešpondovalo s predstavou oddychového dňa. A ten sme veru potrebovali, keďže nás obiehali i dôchodcovia. Veľmi vitálni dôchodcovia, isto viac než polovica ľudí, čo sme stretli včera na Preikestolen, ale aj tak. Netešilo ma to. Ani to, že sme nakoniec odignorovali Dalesnuten, ale opäť, oddychový deň, nebudeme to brať hádam do extrému.

Spravili sme veľmi dobre, ako sme zišli znova dole do Dale, natrafili sme na tri pasúce sa lamy, kde sme ich dosť dlho pobavene sledovali, vtipné to zvieratá. Ony zas sledovali nás, ale len chvíľku, jedlo bolo pre ne zaujímavejšie. Odhádzali od ohrady ďalej od nás, tak sme sa pobrali aj my.  Zrazu len vidíme, ako pomerne tesne ponad ne preleteli dve rogalá a pristáli asi dvesto metrov od nás.

Dorazili sme na izbu a zaspali. Doľahla na nás únava predošlých dní a fakt, že ryba s mrazenou zeleninou je sotva dostatočné jedlo pri našej fyzickej aktivite, zvlášť keď trvá niekoľko dní.

Takže sme sa vydali hľadať cenovo dostupné jedlo. Do centra autom, nejdeme predsa ďalších päť či koľko kilometrov peši.

Odporúčané miesto bolo zatvorené. Stánok s jedlom bral len hotovosť, z nejakého záhadného dôvodu. Našli sme fajn miesto, nefungoval im terminál. Vyhladované sme našli bankomat a následne sme dostali väčšiu porciu mäsa, ako naše stiahnuté žalúdky zvládali. Teda môj napokon zvládol, po dlhom a náročnom boji, ale už nezvládal dojesť po Pavli, tak som to zbalila na neskôr.

S novými silami sme sa šli prejsť po pobreží a našli bytovky s takými výhľadmi na prístav, že by sa pri nich skvele plodilo potomstvo, ktoré vlastne nechcem.

Prechádzali by sme sa ešte ďalej, ale Pavli sa pustila krv z nosa a začalo mrholiť, tak sme sa vrátili.

16. Apríl

Kvitsøy

Vstávame ráno, Bergen čaká. O deviatej odchádza trajekt, vraví ujo Gúgl, mali by sme si pohnúť. Kúsok pred pobrežím je zložitejšia križovatka, odbočujeme a tešíme sa, že sme sa vyhli platenému úseku. Prichádzame k prístavu, čo pôsobí ako ten správny. Čas sedí, je tam jediná loď, musíme byť správne. Naloďujeme sa, trajekt odolával. Platíme cestu. Podľa lístka zisťujeme, že ideme na nejaký bezvýznamný ostrovček. Nejdeme správne.

Snažíme sa nepanikáriť a konzultujeme mapy, nachádzame správnu cestu. Bola cez ten úsek, ktorému sme sa tešili, že sme sa vyhli. Loď pristane, vylodíme sa, otočíme sa a nalodíme znova. Ten, čo naviguje autá do lode, na nás pozerá s výrazom najväčšieho pobúrenia. Keď nás vidí ujo sprievodca, odpustí nám cestovné za túto cestu a vysvetlí nám správnu cestu. Sme dojaté. Loď pristane, a vyrážame na správnu cestu. Veľa dlhých tunelov a mosty. Ak by nebola hmla, boli by krásne výhľady.

Bergen

Napokon sme sa do Bergenu úspešne dostali, i tá hlma vcelku ustúpila. Pochopiteľne, jedno stratenie sa denne je málo, a tak sme ešte chvíľku blúdili, než sme našli miesto, kde tu budeme bývať, ale všetko dobre dopadlo, ubytujúci Nór čílskeho pôvodu pôsobí byť v pohode a byt je fakt krásny, vrátane výhľadu z balkóna.

A dal nám najesť a poriadne jedlo je niečo, čím rozhodne nepohrdneme.

Bolo už po šiestej, keď sme sa vydali na výstup dňa, krátky ale o to väčšia výzva, Stoltzekleiven. Cez tristo metrov stúpania na necelom kilometri. Či len sedemsto metrov to bolo? Proste strmé kamenné schody nahor, stretali sme zástupy bežcov podobne dychčiach ako my. A Pavli to zvládala skvele, mám pocit, že možno i lepšie ako ja, mne skromná strava fakt neprospieva. Ale teší ma to, takto je šanca, že dajako zvládneme Trolltungu a nevzdáme to.

A keď sa miestami bála, znova som si uvedomila, ako sa ja už prestávam báť, čo je veľké pozitívum tohto výletu.

Výhľad bol skvelý, na celé mesto. Prešli sme sa ešte kúsok ďalej, ale keďže sa začalo stmievať a trocha mrholiť, zišli sme dolu a prešli si ešte centrum.

Nájsť parkovacie miesto je peklo, ale zvládli sme to, hoci asi nie úplne ideálne, lebo pred potravinami sme isto parkovali dlhšie ako povolenú polhodinu.

Útok na suveníry pre blízke okolie a na moje nervy tiež, lebo nasledujúcu hodinu som počúvala len ódy na tamojšieho predavača. Našťastie ju to neskôr prešlo.

Mesto je skutočne čarovné, so svojimi úzkymi vysokými domčekmi učupenými na sebe a zásadnými do okolitých kopcov. Nie je síce veľká zábava sa pomedzi ne motať dlho, lebo sú si všetky svojím spôsobom podobné, ale pohromade vyzerajú ozaj utešene.

Okrem mierneho mrholenia pri zostupe zo schodov nám nepršalo, čo je zázrak na toto mesto.

Zajtrajšok bude náročnejší a má mrholiť, to bude ešte len sranda. Ale verím nám, zvládneme to.




Zdieľaj článok na facebooku
206 odoberateľov
Mielikki

Bohyňa chaosu a podivných životných rozhodnutí. Venujte jej jedlo a pozornosť a odvráti od vás všetky zmätočné situácie na seba. Nikdy nemá čas a preto majstrovsky ovláda prokastináciu. Takmer nikdy nespí. Často sa o sebe vyjadruje v treťom rode.

Komenty k článku