Nudný príbeh z ríše osmrkaných vreckoviek

Keď som včera šla k doktorke s tým, že kašlem to, idem na PN, myslela som si, že to bude sranda. Konečne porobím veci, čo mi už dlhšie treba (oprať, upratať, hrať Sims 24 hodín v kuse). Zabránim si robiť hlúposti ako ísť na tréning s boľavým hrdlom, lebo veď ak neumieram, tak to zvládnem a musím predsa nejako dodržať predsavzatia, čo som si rebelsky dala už niekedy v novembri.

Ale nie. Po tom, ako som spapala prvé antibiotikum už síce nemám pocit, že sa mi v hrdle zabývala stredne veľká rodinka ježkov, miesto toho ale smrkám tak, akoby na tom závisel môj život. Moja smrteľne vážna sezónna choroba nadobudla stupeň, kedy nedokážem nič iné, iba spať, pozrieť pár inteligenčne nenáročných videí - ktoré občas musím pauznúť, aby som mohla zas spať, niečo menšie zjesť a znova si ľahnúť, lebo trávenie vyžaduje priveľa energie.

Nie som na toto zvyknutá. Toto je, prosím pekne, moja druhá PN v živote a počas tej prvej som mala opuchnutú polovicu tváre, chirurgicky odstránenú ležatú osmičku a žila som na kašičkách a nesmela mliečne výrobky. Takže som vlastne nežila. V skratke, trpím.

Vonku je krásne sneživo a ja nemôžem ísť von. Chcela som vyjsť aspoň na chvíľku a zvaliť sa do snehu a radovať sa. Viete, čo sa stalo? Prespala som svoje vychádzky. Dúfam, že sneh vydrží, kým sa mi podarí dostať von, lebo sa regulérne rozplačem.

Ale nejdem tu fňukať, lebo ešte mi tu niekto napíše, že som príliš mladá na to, aby som vedela, čo je to život a čo sú skutočné životné problémy (jedno smutné = jedno "nevieš, čo je život" ).

Miesto toho spíšem zoznam vecí, čo som napriek tomu, že umieram (viac duševne ako fyzicky) dokázala za tieto nekonečné dva dni spraviť:

- navariť si

- zjesť časť jedla

- umyť riad

- vyčistiť potkanom ich obydlia (hej, s tým štvrtým sa ešte stále neskamarátili)

- oholiť si nohy (nech sa aspoň časť mňa cíti pekne)

- dať veci do práčky

Skutočná otázka ale znie: Dokážem ich potom aj zavesiť, keď práčka doperie alebo zas zaspím? Nik nevie. Ani tých Simsov si netrúfam hrať, aby som pri nich nezaspala.

Ale viete, čo sa stane, keď nastane čas ísť pekne regulérne spať? Budem civieť do stropu a nespať a uvažovať, či spáchať tento rok výlet do Fínska, hoci nemajú kopce a neviem nájsť poriadnu ročnú dobu, lebo zároveň chcem aj polárnu žiaru aj dosť svetla, aby som niečo videla, viete, cez deň a zároveň to nízkorozpočtovo. Zároveň chcem ísť znova sama na ďalšiu z mojich "poznaj svoje hranice" ciest a zároveň sa mi samej nechce, lebo by som to musela zas všetko vymýšľať a organizovať sama, ale prehovárať ľudí a tak, aby chceli robiť tam to, čo chcem ja, je proste o nervy. Takže ešte uvidím. Ale majú tam národný park, čo v preklade znamená Pekelné jazero, tak to možno stojí za to.

Viem, že toto je príliš trápne na blog, ale bolo to dlhé na status.

Jedna hviezdička = 10 + energia

Ďakujem za pozornosť.

Zdieľaj článok na facebooku
211 odoberateľov
Mielikki

Robím Lidlu reklamu zadarmo.

Komenty k článku

  1. 1
    Johnysheek

    11 ročný chlapec
    ZA (hranicami vsednych dni)

    drž sa..
    * * * * *
  2. 2
    Luboos

    33 ročný muž
    Piešťany

    Včera som vysmrkal takú veľkú krvavú hemisféru, ešte to pulzovalo keď to bolo vonku, ohlúpol som ale uľavilo sa mi :)