Vybrala som sa sama na sever a prežila to

(len moje koleno a moja peňaženka takmer nie)

Keď som bola v apríli v Nórsku s kamoškou, ktorú som dovtedy sotva poznala, považovala som to za ultimátne dobrodružstvo. Ako inak, veľa sme toho prešli, veľa poblúdili, no napriek tomu, nevyšlo nám úplne všetko, čo som chcela v tých končinách vidieť a tak som si sľúbila, že sa tam čo najskôr vrátim. 

Že to bude už o päť mesiacov, som netušila. Že tam pôjdem sama, lebo nikto vtedy nebude môcť/chcieť a ja budem mať ultimátne nutkanie, už tobôž.

Ale tak nejako mi stále mobil mal potrebu ukazovať miesto Bratislavy počasie v Tyssedale a stále som mala na pozadí ovečku na Kjeragu, že som z času na čas obzerala letenky. A potom jedného dňa som proste nabrala odhodlanie, pootravovala pár ľudí, aby mi dodali ešte viac odhodlania a letenky si kúpila. Jolo.

Ako to už býva, tak týždeň pred odletom som začala plakať a panikáriť, že ja tam isto umriem a mala som potrebu lúčiť sa s ľuďmi tak, akoby som ich už viac nemala vidieť. Trocha sa ma dotklo, že oni to tak tragicky neberú, ale napokon som i rada, odchádzalo by sa mi ešte ťažšie.

Odmysliac si súčasný stav môjho účtu, som skutočne rada, že som sa nezľakla a išla. Vlastne celý môj výlet bol o tom, ako sa bojím, no napriek tomu to spravím.

Ale pekne poporiadku. Celý výlet by som rozdelila na tri časti, pred Trolltungou (a Trolltunga samotná). pred Kjeragom a po Kjeragu.

Pred Trolltungou

Začiatok výletu. Po tom, ako som si opäť raz dokázala, že sa dokážem do príručnej batožiny zbaliť na dvanásť dní, tak, že tam mám i náhradné topánky, i spacák (pre istotu), sa moje obavy rozplynuli a ja som sa tešila z toho, čo ma ešte len čaká. Zistila som, že i ja viem komunikovať s cudzími ľuďmi, skamarátila som sa s bezdomovcom Attilom na budapeštianskom letisku, cestou autobusom z Bergenu do Oddy som si našla kamoša z Rumunska a na vedľajšej izbe v mojom Airbnb som si dosť pokecala s jednou Švajčiarkou. Bola super, tiež sa s každým bavila a tak nám vybavila sprchu u jej kamošiek o pár metrov vedľa, lebo naše ubytko sprchu nemalo.

To je tak, keď chcete nízkorozpočtovo do Nórska, musíte sa vzdať istého pohodlia (a že ja som sa ho ešte nevzdala až tak úplne a potom som zaplakala pri výpise z účtu).
Hneď prvý deň v Odde a už som bola hore na kopčeku vedľa v Tyssedali. Deň na to Trolltunga. Vyšla som na ňu v ukážkovom čase. Zišla v podobnom. Prihovorila sa (ja! prihovorila!) dvojici Slovákov, lebo šli za mnou a bavili sa o mne ("Ale to je super, že sa baba takto sama vyberie niekam," no nezareagujte na to). Veľmi sa im ale so mnou baviť nechcelo, zvlášť po tom, ako som spomenula, že ja vlastne toho veľa pochodeného nemám a až do vlaňajška som vlastne nebola nikde, a pri tom som si to tam schádzala s väčšou ľahkosťou, ako oni. Či to bola náhoda alebo som ranila ich egá, neviem. A to ešte nevedeli, že som to celé šla v tom najblbšom dni z celého mesiaca, lebo synchronizovať lacné letenky s kalendárikom nejde vždy ideálne.

V každom prípade ma ale moja prekvapivo dobrá kondícia potešila, motivovala a myslela som si, že ma nič nemôže zastaviť.

Zastavil ma už ďalší deň.

Pred Kjeragom

Na ďalší deň som sa pozrela na moje otlačené nožičky a povedala si, že bude rozumné si dať len ľahšiu trasu, pozvoľným tempom. Odviezla som sa do neďalekej dedinky a šliapala si to hore údolím popri rieke, ktorá ma na viacerých miestach poctila vodopádmi, čo bol vlastne aj dôvod, prečo som tam šla. Cesta bola trocha strmšia, ako by som si predstavovala pri ľahšej prechádzke a o niečo menej značená, ako by sa mi páčilo, nezopakovalo sa ale nič tak nepríjemné, ako aprílové blúdenie mokrým snehom, takže všetko bolo v poriadku, zvlášť keď na mňa občas vykukli lesné bobule. 

Kde sa dalo, vyberala som si ľahšiu cestu, šetrila som sa. Asi tri týždne pred odchodom ma začalo pobolievať ľavé koleno, tak som si ho nechcela odpísať, kým neprejdem všetko, čo mám v pláne. Už som bola na ceste späť, čakal ma len asi kilometer po rovine v peknom lesíku, keď tu zrazu, koleno. Pre istotu pravé, ktoré dovtedy nejavilo žiadne známky nespokojnosti. Bolelo stále viac, do takej miery, že posledný úsek som sa snažila rozptýliť spievaním, aby som vôbec došla.

Usúdila som, že oddychový deň si dám už ten nasledujúci, na peknú vyhliadkovú trasu sa môžem vybrať potom. A tak som na ďalší deň vstala, zistila, že bolesť nepoľavila. Odkrivkala som do lekárne, kúpila som si bandáž v cene, za ktorú by som mohla mať aj dvojo šiat (v akcii) a podľa plánu na oddychový deň, sa bola prejsť za mesto. Kvôli bolesti som sa rozhodla neísť až tak ďaleko, ako som pôvodne chcela, ale beztak som mala peknú prechádzku a vracala som sa z nej s pocitom, že na ďalší deň tú vyhliadkovú trasu dám bez problémov. Zvlášť, keď som mala v zálohe aj jednoduchšie varianty.

V noci som sa budila na to, ako ma bolí celá noha. Stále som sa ale nevzdávala myšlienky na to, že to nejako zvládnem. Ráno som sa ale zobudila s tým, že mám asi teplotu a vonku prší a možno bude búrka. S tým, že v takom počasí by som aj tak z výhľadov nemala nič, som to vzdala. Bol štvrtok, na sobotu som mala naplánovaný Kjerag, kam som bezpodmienečne musela ísť, z dôvodov, ku ktorým sa ešte vrátim. Ešte som chvíľku pospala a potom znova odkrivkala do lekárne, myslela som si, že tam ani neprejdem. Usúdila som, že sa mi na boku kolena zapálila šľacha, chcela som teda niečo protizápalové a od bolesti. 

Teta lekárnička si ma pamätala z predošlého dňa, predala mi tabletky a ustarostene mi mixom angličtiny a nórčiny oznámila, že by som s tým mala ísť k doktorovi, len čo sa vrátim domov. Cestou z lekárne som revala. Na izbe som rumázgala asi dve hodiny tak, ako už dávno nie. Tabletka sa zdala, že nezaberá, noha ma bolela ešte viac. O dva dni som chcela na Kjerag, nezdalo sa mi to reálne.

Vzlykala som a chcela ísť domov a fňukala ľuďom do správ, lebo Švajčiarka už odišla a bola som tam úplne sama, ďaleko od domova a nemohla som poriadne chodiť. Týmto ďakujem všetkým, čo strpeli moje opúšťanie sa a dali mi pocítiť že nie som sama, aspoň v myšlienkach. V tomto rozpoložení som zaspala.

Zobudila som sa podvečer a ako zázrakom, koleno bolo na tom omnoho lepšie. Žiaden zázrak, ale keď som našliapla správne, nebolelo. Bolo to dosť dlho od vtedy, čo som užila tabletku, takže som usúdila, že naozaj zabrala viac na zápal, ako bolesť. Bola som sa trocha prejsť, nič náročné, kráčala som opatrne a usúdila, že ak budem lieky poctivo užívať aj naďalej, Kjerag nie je tak nereálny.

Kjerag a po Kjeragu

Na ďalší deň som síce nemala ešte pocit, že to zvládnem, ale zlepšujúca sa situácia spôsobila, že som sa nebála dohodnúť si odvoz ku Kjeragu a späť. Presúvala som sa do Stavangeru, tam pršalo, opäť som viac oddychovala ako chodila a dúfala som, že keď som si už toto všetko vytrpela, neprekazí mi to počasie.

Tu je asi na mieste spomenúť, že na Kjeragu je ten šuter zaseknutý medzi skalami a pod šutrom asi kilometrová priepasť. Mám dosť značný strach z výšok, ale v poslednej dobe s tým bojujem pri každej príležitosti. Vedela som, že pokiaľ tam pôjdem a dokážem sa tam postaviť, bude to pre mňa samú dôkaz, že keď chcem, tak som schopná prekonať svoje strachy, samú seba, všetky tieto motivačné reči podobného charakteru.

A teraz baba, s ktorou som bola dohodnutá, že ma vyzdvihne, neprichádza. Fakt už som bola zúfalá a nešťastná, že po tomto všetkom to padne teraz, na tejto kravine, do toho ešte pršalo, keď sa, asi po viac než dvadsaťminútovom meškaní, zjavila.

Na Kjerag som vyliezla. Cesta bola strmá, reťazová, nič príjemné, v polovici cesty tam ma začalo bolieť koleno, ale pokračovala som, nechávajúc svoju skupinku z auta ďaleko za mnou. Neskôr nastala rovina a začal nepríjemný vietor a ja som pokračovala, hoci nasrdene. Kúsok pred cieľom som stretla dve ovečky a hneď bol môj deň krajší a cesta príjemnejšia.

Ako ste možno už videli na fotke, na ten šuter som sa postavila. Trvalo mi chvíľu, než som sa odhodlala a raz som musela cúvnuť, lebo som sa pozrela nadol a skúsiť to znova, ale nakoniec som tam šla. Na fotkách vidieť, ako tam stojím neisto, ako čakám, kým sa mi spraví fotka a konečne sa môžem vrátiť späť do bezpečia, ale bola som tam. A som tam nielen napriek tomu, že som sa strašne bála, ale i napriek tomu, že ešte pred 48 hodinami som plakala v izbe, že nič nemá zmysel, lebo nemôžem poriadne chodiť.

Nepopieram, bolo to odo mňa značne nezodpovedné, vrátane prístupu "prinajhoršom po mňa cestou nadol príde vrtuľník, poistená som" a prvé, čo som spravila po zostupe, bolo to, že som si dala ďalšiu tabletku. Celú cestu som šla bez nich, nechcela som, aby ma to otupilo a ja ospalo spravila niekde cestou zlý krok, ktorý by mi zabezpečil prinajlepšom ten vrtuľník.

No som strašne rada, že som to spravila. Od tej chvíle cítim, že naozaj mi narástla sebadôvera (snáď nie len dočasne). Nespanikárila som, keď som zistila, že som si na jednu noc zabudla vybaviť ubytko. Nebolo mi všetko jedno, ale nepanikárila som a ubytko som si zohnala, dokonca cez couchsurfing a v Bergene, hoci tam mi vždy všetci žiadosti odmietali. Nepanikárila som ani vtedy, keď na druhom ubytku v Bergene chlapík na mňa občas len zízal, trocha nerešpektoval osobný priestor a pýtal sa príliš osobné otázky (našťastie nie naraz, ale beztak to nebolo príjemné). Som sa pokúsila pôsobiť čo najsebaistejšie a bez toho, aby som vec musela adresovať priamo, som dala najavo, že tadiaľto cesta nevedie (i keď teda, môj prvotný krok bol, že som si obliekla neforemné kraťasy po kolená, čo jediné, čo zvýrazňovali, boli moje týždńové chlpy na nohách a nejako to nezapôsobilo ako repelent).

Nepanikárila som ani veľmi, keď som deň pred odletom zistila, že nemám pri sebe peňaženku s dokladmi. Ani zďaleka mi nebolo všetko jedno, ale bez zbytočných paranoí som zhodnotila, kde som si ju musela zabudnúť deň (!) predtým, šla na to miesto a rozrevala sa až po tom, ako som mala peňaženku späť v rukách. A ak by som ju nemala, mala som už premyslený ďalší postup, ktorý síce nebol príjemný, ale rozhodne nápomocnejší ako chodiť fňukajúc dokolečka s tým, že neviem, čo mám robiť.

Pár vecí na záver

Okrem toho, že som sa naučila, že sa môžem spoľahnúť sama na seba (i keď občas som mala viac šťastia ako rozumu, uzávam) a že keď veľmi chcem, viem prekonať i najväčšie strachy, myslím, že mi to dosť pomohlo i čo sa sebaobrazu týka.

Viete, šla som tam so štvormi tričkami, ktoré som priebežne prepierala a bez akejkoľvek než najnutnejšej kozmetiky (šampón, sprcháč, zubná pasta a opaľovák). A hoci som si občas pripadala ako práve vykopaný zemiak v porovnaní s dievčinami, čo pôsobili krásne a upravene i vo vetre a daždi, občas som sa pozrela na seba, spálený ksicht, šúpajúci sa, popraskané pery, končatiny, čo už zabudli, ako vyzerá žiletka, ufúľané veci (lebo trebárs bundu prať nemôžem, keď ju potrebujem ďalší deň) a isto aj mierny smrad a nevidela som v sebe horského trolla, ale proste akčnú hrdinku, čo prežila apokalypsu (dážď), takmer smrteľné zranenie (koleno) a stále dokázala poraziť pár príšer (strach) a možno dokonca zachrániť svet (svoj).
A poviem vám, občas je super pocit, cítiť sa ako akčná hrdinka.


Zdieľaj článok na facebooku
207 odoberateľov
Mielikki

Bohyňa chaosu a podivných životných rozhodnutí. Venujte jej jedlo a pozornosť a odvráti od vás všetky zmätočné situácie na seba. Nikdy nemá čas a preto majstrovsky ovláda prokastináciu. Takmer nikdy nespí. Často sa o sebe vyjadruje v treťom rode.

Komenty k článku

  1. 1
    Pubertslatinocelny

    31 ročný muž
    konské-e zuby

    A ja ze je to blog o Orave :(
  2. 2
    Mielikki

    hrá sa, že má 1 rok
    Femiarmy Birdzu

    @pubertslatinocelny Orava možno niekedy nabudúce :D
  3. 3
    Antifunebracka

    29 ročný muž
    strbak birdzu

    Supiš pupiš, som na teba hrdý (thumbsň
  4. 4
    Mayben

    27 ročná žena
    Vraj najväčšia diera

    Super blog! Úplne obdivujem ľudí, ktorí sa takto niekam sami vyberú :)

    A aký by bol ten ďalší postup, keby peňaženku nenájdeš?
  5. 5
    Mielikki

    hrá sa, že má 1 rok
    Femiarmy Birdzu

    @mayben ďakujem :)
    no, v prvom rade by som sa spýtala tam na informáciach, čo mi odporúčajú robiť ďalej
    predpokladám, že ísť na políciu a tam to vybaviť, v ideálnom prípade by mi tam zatelefonovali oni
    ak nič by sa nenašlo, tak by som si v prvom rade skúsila stornovať už zaplatený výlet
    zavolala na ambasádu, dohodla sa tam. Dúfala, že nejako mi len dohodnú na letisku, že im stačí ukázať môj ofotený občiansky.
    Ak nie
    napísala do roboty, že zrejme prídem o pár dní neskôr, že dodatočnú dovolenku si oficiálne vyžiadam až potom, lebo to a to
    našla si najbližší vlak do osla
    šla na ambasádu po náhradný doklad
    v ideálnom prípade by som sa stíhala vrátiť ešte pred odletom, ak nie, tak hľadala najlacnejší spoj domov
    :D