odrazu zbadám, že steny sú bledšej farby.
Kedysi jasná žltá zdobila ich telá,
až dnes si všímam, že je to moja chladná cela.
Pomaly prikladám na steny moje dlane.
Niečo vo mne praskne, niečo sa stane.
Akoby blednúca farba strhla ma so sebou,
vzala mi ľudí, čo boli pre mňa stenou.
Prechádzam dlaňami po stenách a hľadám miesto,
kde by mohla ešte zostať žiara, svetlo a teplo.
Ale steny mojej izby ďalej chladnú.
Nemám v sebe nič len dušu prázdnu.
Snažím sa spomenúť si na zopár mien,
vďaka ktorým sálalo teplo z mojich stien.
Niekoľko spomienok mihne sa mi v hlave,
no nemajú smer. Sú ako zrnká v káve.
Zavriem oči, pokúšam sa si spomenúť,
kedy mohlo teplo z mojich stien vyblednúť.
Zážitky, fotky, listy, to nič mi už nevraví.
Netušila som, že sa raz teplo z mojich stien vyparí.
Zrazu mi niečo dlane na stenách zastaví,
prasklina, a ja len čakám čo so mnou urobí.
Pomaly zložím dlane z chladných stien,
chvíľu sa zamyslím: "Kúpim iný odtieň."
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
vreskot000
31. 7.júla 2012 21:51
pekná báseň, si šikovná!
2
čakala som iný koniec, ale dá sa aj takto, síce už mi to trochu pokazilo taký melancholický dej (aj keď to bol asi zámer - že sa to nejako dá vyriešiť), ale ostatok sa mi veľmi páčil pekné dá sa domyslieť tam všeličo
Napíš svoj komentár