Mám problém niekam zapadnúť. Celý život bojujem s tým, že nikam nepatrím, a ja som po tom tak vždy vnútorne túžila.

Počnúc detstvom, vždy som v škole bola tá ,,tretia“ tá bez dvojice, síce kamoška, ale ak sa mali tvoriť dvojice, ja som ostala tá navyše. Tá sama. Tento pocit sa so mnou ťahá doteraz.

Doma sa o citoch príliš nehovorilo. Mali sme sa radi, to áno, aj rodičia nám dali všetko, okrem, okrem pocitu že im môžeme všetko povedať. Čo si pamätám, pokým sme bývali na bytovke v dvojizbovom byte bolo všetko relatívne v poriadku. Bola som tam šťastná. Ale keď sa naši rozhodli stavať dom, všetko sa zmenilo. Vtedy, v jedenástich rokoch, keď som možno takú podporu potrebovala najviac, sa riešilo len stavba, banka, peniaze... A my sme ostali tak pomimo s bratom. Vtedy som to ešte tak nebrala. To viem však povedať až teraz. Po rokoch.

Nikdy som od rodičov nepočula : Som na teba hrdá. Ani keď som vyhrala v súťaži ,,Slávik“ v školskom kole, ani vtedy, keď som vyhrala súťaž v prednese ,,Hollého pamätník“. Síce druhé miesta, ale aj tak. Prekonala som samu seba vtedy, keď som sa tam postavila a recitovala a spievala. Toľko guráže som musela v sebe nazbierať. Bola som tiché, dobré dieťa. Taká sivá myška. Ale túžiaca po uznaní.. Preto som už na žiadne súťaže nešla. V ničom som netúžila vynikať, aj tak je to každému jedno a nik si ma nevšimne...Myslela som si.

Vtedy som si tak začala skladať skladačku o sebe. V puberte. Že to je asi normálne, neprejaviť žiadny cit. A tak sme žili. Len tak sme okolo seba chodili, riešil sa len dom. S bratom sme sa učili dobre, takže ani to sa s nami nemuseli. Boli sme samostatní. Čo nie je na škodu, teraz v tom vidím výhody. Ale niečo, niečo mi tam chýbalo. Také to teplo rodinného krbu. Taká tu spontánnosť. Všetko bolo v poriadku, ale mala som pocit, že okolo seba len chodia a žijú len osoby pokrvného puta. Nič viac nespájajúce.

Videla som tieto rozdiely hlavne keď som bola u kamošky. Že oni sa s mamou , sestrou rozprávali tak inak, tak uvoľnene, cítila som, že aj ja to potrebujem. Tak som sa jedného dňa, keď sme sa vrátili z trojdňového školského výletu chcela zveriť mame, že pár báb tam skúšalo fajčiť. Ale učky im na to neprišli. Len na mňa pozrela, a nič nepovedala. Čakala som, že sa usmeje, že sa ľady nachvíľku roztopia a povie mi ako ony skúšali fajčiť alebo niečo podobné. Nič. Absolútne nič.

Na druhý deň to vravela otcovi, že malé žaby a už fajčia na výletoch...Začula som to z kuchyne. Sklamalo ma to. Že som chcela, aby to ostalo medzi nami, vravíte si, taká blbosť, ale pre mňa to bola taká rana pod pás.

To už sme bývali v dome. Mala som 13, vlastnú izbu, kde som trávila skoro všetko čas. Zavrela som sa a bola som vo svojom svete. Tak okolo 14tich rokov, som mala veľmi zlé obdobie. V triede som nepatrila k tým výstredným hlučným babám, chalani mali svoju skupinku, a aj keď som patrila do jednej skupinky, necítila som sa tam vôbec OK. Sedela som sama, prestávky som presedela sama, chodila som často na WC, aby som v tej triede nemusela byť medzi nimi. Fakt som sa vtedy cítila sama ako taký prst. Aj v škole aj doma, čo sa odrazilo na mojich známkach. Boli dni, keď som v škole nepovedala ani jedno slovo, ak sa ma niečo učiteľka nespýtala. Prišla som domov, a tiež som nič nepovedala. Zavrela som sa do izby a otvorila som knihu a odišla aspoň v myšlienkach preč... Preč od tých všetkých ľudí, ktorí boli tak iní ako ja... Za deň som nepovedala okrem ahoj a čau nič. Zima ma striasa, keď si predstavím, že moje deti by sa niekedy TAKTO mali cítiť...

 Vymyslený príbeh
Komentuj
 fotka
vreskot000  21. 1. 2021 23:45
tieto pocity ktoré si ty zažívala, alebo zažívaš, preciťuje kopa mladých. nič nezvyčajné! nepíšem to preto, lebo ti chcem niečo zľahčiť, ale preto, aby som ťa potešil, že nie si sama. vieš všetko je akýsi uhol pohľadu. Nesnaž sa niekam zapadnúť. To som si myslel aj ja, vydal som sa svojou cestou. neľutujem. sú ľudia, ktorí vyzerajú ako keby mali svoj svet, pričom sú plní ideálov, poznania pravdy, chcú ľúbiť, majú svoje ciele... či už naplnené alebo nenaplnené, ale vieš sny sú niekedy krajšie ako realita. v každom čase sa dá nájsť nejaký človek a spriaznená duša, nejaká bútľavá vŕba, ideálne taký človek, ktorý prežil niečo podobé čo ty. Uvidíš ako začnete do seba zapadať. Uvidíš ako zrazu všetko má a bude postupom času nadobúdať plnší zmysel. a napokon dozreješ do poznania, že budeš vďačná za tie smutné okamihy, ktoré ti pomohli otvoriť dvere poznania tam, kde sa ešte len nájdeš, ale raz to príde, a spoznáš podobného človeka, ktorý zmýšľa podobne ako ty. Budete si podobní... budete hľadať zhodu a nie rozdelenia. lenže na to, aby človek sa dopracoval k takémuto poznaniu, musíš dokonale spoznať, čo konkrétne teba rozdeľuje a nielen čo ťa spája. Vieš aj tie slepé uličky sú na niečo dobé. Keby sme všetko mali len ak na ružiach ustlané, boli by sme rozmaznaní. Niečím podobným som si prešiel ešte na základnej škole, ale mňa držala silná viera. Jednak silná viera v Boha, jednak silná viera v to, že jestvuje reálne dobro, ktoré nad zlom zvíťazí v nejakej podobe. V akej to netuším, ale ten romantický konflikt boja dobra so zlom je tu stále. Je tu naprieč biblickými príbehmi, je tu naprieč literatúrou, kde konflikt dobra a zla je ústredná tematika romantického obdobia, a v neposlednom rade konflikt dobra so zlom... častokrát bojujúc v tých oných slepých uličkách, ako si dala názov tohoto tvojho večerného blogu je tematika aj dnešných dní a mnohých, ktorí vedia, čo je dobro, vedia čo je zlo, ale čo je najdôležitejšie, vedia si vybrať. Lebo nie každý dokáže jednak spoznať, a jednak rozpoznať dobré od zlého. Mnohí to zlé považujú za dobré. lebo si myslia, že zlo je nutná stránka života, ktorá ich formuje do okamihu, aby raz pomocou neho odhalili dobro. Niečo ako s liekmi. lieky majú horkú chuť, nechutia. hnusné na chuť. navyše kombinácia s prežívanou nejakou chrípkou, kedy človek má teplotu, kašle, potí sa, cíti sa zle, je vyčerpaný, aj keď fyzicky nič nerobil je hotová katastrofa. deti nechcú a odmietajú jesť lieky. Ako každé dieťa. Ale keď precítiš tú potrebu, že ten liek ti je na posilu, lebo od neho vyzdravieš, dokážeš v tomto prekonať aj sám seba, lebo vieš, že o pár dní bude všetko v poriadku. Tak je to aj v živote. Aj ty si vieš vybrať a to na základe tvojich skúseností, ktoré nie sú najkrajšie spomienky, ale sú poskladané tak, aby pohľadom na ne ti predsa len vytvorili zmysel života a návod, ako prežiť v ňom.
 fotka
miro016  22. 1. 2021 01:01
Tesim sa na dalsiu cast... V niecom som sa dost nasiel... :/
 fotka
primitiv  24. 1. 2021 18:49
Dosť som sa v tom našiel. Okrem tých rodičov, s tými som mal dobrý vzťah. Ale v kolektíve som nezapadal. A kamaráta som síce mal, ale strašne som sa na neho naviazal a stal som sa hrozne otravným, nalepil som sa naňho ako pijavica. A keď som sa dozvedel, že mu leziem na nervy, dosť zle som to znášal a ešte som sa naňho urazil. A prestal som sa baviť s ľuďmi celkovo Proste som nepoznal žiadnu rozumnú hranicu. Potom som zase dostal takého kamaráta, ktorý bol otravný pre mňa A keďže sa ani so mnou ani s ním ostatní veľmi nechceli baviť, nejak mi prischol a už som sa ho do konca základnej školy nezbavil Boli sme na "okraji spoločnosti". Dovtedy som sa ešte v istej malej miere socializoval so spolužiakmi. Ale na strednej som sa na to vysral úplne a odvtedy som úplný "izolant" a mimo domu sa veľmi nebavím s nikým.
Napíš svoj komentár