A tak som prežila celú pubertu. V tichu. So svojimi myšlienkami. A pretože som nemala nikoho, NAOZAJ NIKOHO, s kým by som sa mohla spontánne porozprávať, písala som si denník. Vypísala som sa zo svojich pocitov. To bola moja jediná bútľavá vŕba.

Škola bolo nutné zlo. Každé ráno, ako som tam kráčala, mala som stiahnutý žalúdok. A bolel ma. Doteraz mám so žalúdkom problémy, nesie sa to so mnou... Ako všetko.

Dodnes si pamätám, presné detaily môjho utrpenia v škole, napríklad ako sme na hodine slovenčiny robili jedno cvičenie a učka nás vyvolávala doradu ako sme sedeli. Mali sme tuším vymyslieť nejakú vetu na konkrétne slovo, zdá sa mi. Ja som len sedela a rozmýšľala, ale v hlave mi vírili myšlienky úplne o inom, nedokázala som sa sústrediť, absolútne mi nič nenapadlo, tak som bola v strese... Nechala ma tam stáť a na konci hodiny mi povedala, že by som si nezarobila ani na slanú vodu za to, čo som dnes predviedla. Z jej pohľadu to teraz chápem, snažila sa ma prinútiť k nejakému výkonu. Ale docielila pravý opak. Ja som tam tak stála, medzi tými všetkými spolužiakmi, ktorí ma mali na háku, a mala som chuť odtiaľ odísť a už nikdy sa tam nemusieť vrátiť...

Po tejto skúsenosti, a aj milión iných, s inými učiteľmi a spolužiakmi som mala pošliapané, no skôr udupané sebavedomie úplne na minimum. Rovná sa žiadne. Ako som k nemu mala prísť, keď mi rodičia nedali pocítiť, že som v niečom dobrá?

Naši si všimli, že sa asi niečo deje, jedného dňa za mnou prišli obaja do izby a snažili sa so mnou rozprávať. O škole, o kamarátkach.. Ale bolo to také strojené... Cítila som sa ako na výsluchu. A tak som si žila svoj život sivej myšky. Potom mi mama povedala, že žijem ako v nejakej bubline, do ktorej nechcem nikoho vpustiť. Mala pravdu. Bála som sa sklamania, zosmiešnenia,... Nemala som sa rada.

Plynul deň za dňom a ja som len prežívala. Nemusím vám vravieť, že spolužiaci využívali moju slabosť a mali také sklony ma zosmiešňovať, ako to už v kolektívoch býva. Ale nikdy ma nešikanovali, lebo cítili, že ich ignorujem, ak by zo mňa cítili strach, asi by začali. Ale ja som jednému spolužiakovi ukázala prostredník keď už prekročil hranicu a mala som odvtedy pokoj. Žila som naďalej v bubline.

Tak veľmi som však túžila po nejakej bytosti... V tom období hľadania spriaznenej duše (tak som to písala v denníčku – ten výraz som mala z knihy Anna zo zeleného domu) som sa veľmi naviazala na jednu spolužiačku, ktorá bola opak mňa. Bola to moja ,,Diana“ akú mala ,,Anna“. Teda, myslela som si to. Cítila som z nej takú istotu, také sebavedomie, po ktorom moja dušička prirodzene prahla – možno som podvedome hľadala útočisko, ktoré som doma nemala. Dokázala ma tak namotať na seba, že som urobila všetko, čo chcela. Tak ma manipulovala, a svojim prístupom ku mne mi dávala pocítiť, ako jej mám byť vôbec vďačná za to, že sa so mnou ,,kamaráti“. A ona mi ubližovala zo všetkých najviac. Teraz po toľkých rokoch nechápem, ako som jej mohla takto doslova ,,slúžiť“. Keď si to teraz tak prehrávam v mysli, asi ma šikanovala ona... Blúdila som v týchto slepých uličkách fakeového kamarátstva, rutinných dňoch s bolesťami žalúdka a so svojím tichom navonok, ale zúfalým KRIKOM vo vnútri!

Deviaty ročník už bol o čosi lepší. ,,Kamarátstvo“ s ňou sa skončilo. Začala som sa viac baviť s chalanmi. Asi som opeknela . No jednoducho som si viac s nimi rozumela ako s babami. Aj s otcom som si začala v tomto období rozumieť. Zistila som, že máme toľko toho spoločného. Veľmi rada som počúvala ako rozpráva o svojom živote. Ako mal 5 súrodencov, ako celé dni pásli kozu na kopci ako sa celé dni hrali a ja som si predstavovala, že taký život by som chcela zažiť. Sedieť s ním večer v obývačke a počúvať ho, to bol taký návrat v čase, keď sme žili v dvojizbáku a rozprával nám s bratom rozprávky...Taká náplasť na moju boľavú dušu. A tak som sa s ním zblížila...A začala som aj ja jemu odokrývať pomaličky svoje vnútro.

No okrem otca, s dospelými autoritami začať rozhovor, osloviť ich, bolo pre mňa ako mučenie. Bolesť žalúdka, búšenie srdca, potenie rúk. Ako vtedy keď som pred celou triedou stála a mala chuť odísť, vypariť sa.... Bohužiaľ, to, že sme ešte stále dokončovali dom, otec musel mať 2 zamestnania a doma bol len občas. Chýbal mi. Tak veľmi som ho vtedy potrebovala. Mama bola každý deň nahnevaná, možno ani nie, len cítila, že je na všetko sama. Nedokážem si vybaviť ani jeden krát, že by mala dobrú náladu, alebo sa smiala. NIKDY. Teraz mi je jej ľúto, možno toto bolo pre ňu tiež ťažké obdobie, a spelo k jej neskoršiemu psychickému problému, na ktorý sa teraz lieči.

Stále niečo robila, pomáhala som jej, ale nikdy sme sa nerozprávali ako mama s dcérou. NIKDY. Ani teraz v dospelosti. Až teraz viem, že som potrebovala pomoc. Možno aj ona. A tak sme žili ďalej vedľa seba, dve duše, ktoré vnútorne trpeli... Nedokázali sme si navzájom pomôcť, a tak som si vo všetkom pomôcť musela sama. 

 Vymyslený príbeh
Komentuj
 fotka
richardulman  14. 2. 2021 10:12
Netuším, či je to úplne vymyslené alebo úplná skutočnosť, možno aj kombinácia oboch, ktovie... Každopádne sa mi to veľmi páčilo a tento život v bubline mi je viac ako vlastný... Bude to mať aj pokračovanie?
 fotka
mimi89  14. 2. 2021 22:21
@richardulman @1 práve pridávam
Napíš svoj komentár