Vrátila by som sa ešte dozadu.

Stredná škola. To bolo pre mňa veľmi slobodné obdobie. Ako keď pustia vtáčika z klietky. Presne tak som aj ja správala. Šialene.

Známky som mala veľmi dobré (škola ma fakt bavila), dokázala som si zorganizovať čas na učenie a voľný čas, čo robím doteraz – jednoducho si spísať všetky povinnosti, termíny na papier, a postupne odfajkovať, čo už mám hotové. Taký ,,TO DO LIST“.

No a ten voľný čas, to bola len jedna veľká PARTY. Od pondelka do piatku good girl, piatok večer sobota nedeľa pravý opak. Kompenzovala som si to.

Naši mi to dovolili, nevideli problém, keďže dobré známky som mala, tak som si v piatok a sobotu mohla robiť, čo chcem, ísť kam chcem... a dokedy chcem.

Na toto obdobie spomínam s úsmevom, zážitky boli pestré No keď si spomeniem, na ľudí, s ktorými som vtedy trávila každý jeden víkend, a boli mi blízki, tak teraz nie som v úzkom kontakte ani s jednou osobou a ak by som ich nemala v priateľoch, nevedela by som o nich absolútne nič. Instantné kamarátstva. Vyprchali. Až na jednu kamarátku. Jednu jedinú z tých desiatok ľudí.

Prvý vážny frajer mi tak trochu nabúral môj presne zorganizovaný režim, ale som veľmi prispôsobivá. Takže aj pre neho som si vyčlenila kolónku v ,,TO DO LISTE“.

S ním som sa cítila naozaj ako keď kráčate v oblakoch, že jednoducho zvládnem všetko, ak som s ním,...

A v podstate to bola aj pravda. Najväčšia škola života pre mňa bol ten vzťah. Som si dnes čítala všetky básne, ktoré som vtedy napísala, a cítim presne tie isté pocity, keď to čítam. Aj tu ich mám zopár. Také tie podstatné...

Asi po roku, keď sa vám už zafarbujú ružové okuliare aj na inú farbu, a nevidíte všetko v ružovom, som začínala cítiť, že sa asi k sebe nehodíme. Že máme iné názory, hodnoty, postoje, že to asi nevydrží... No nebola som ochotná vzdať sa statusu ,,zadaná“. Prinášalo mi to veľa výhod. Fakt, že som zadaná bola pre mojich rodičov vstupenka na inak zakázané podujatia... Čiže som bola možno vypočítavá... Áno, bola som vypočítavá.

Láska pomaly ale isto vyprchala u mňa. Bolo to také postupné vyprchanie. Až keď som si už povedala dosť, naťahoval to ešte silou mocou rok. Keď sa konečne odsťahoval od nás dvoch, kameň mi padol zo srdca.

Ale nebola som zvyknutá nikoho nemať. Tak som prepadla ďalšej láske. Teda to bolo iba z môjho pohľadu. Z jeho absolútne. Trvalo to pol roka, ale ja som to cítila veľmi veľmi intenzívne. Až vtedy som pocítila skutočnú bolesť z rozchodu. Takže ďalšia slepá ulička! BOĽAVÁ! Pre neho ďalšia ryha na posteli, pre mňa totálne rozpoloženie citové... Naši o ňom netušili a netušia doteraz. Myslia si, že bol pre mňa najťažší rozchod s tým prvým, s otcom môjho dieťaťa, ale nie.

Takže bola som asi už bez štipky hrdosti, keď som mala toto porozchodové obdobie, a chcela som sa ,,aspoň páčiť“.

Chcela som ho dostať z hlavy a zo srdca. Tak si to teraz už nevyčítam. Je mi jedno, čo si teraz myslíte, jednoducho to bola moja cesta, ktorá ma vlastne doviedla tam, kde teraz som a čím som. 

 Vymyslený príbeh
Komentuj
 fotka
richardulman  15. 2. 2021 17:45
Neviem čo si myslíš, že si mám myslieť, ale vlastne nemyslím si nič možno len trošku závidím
 fotka
tequila  16. 2. 2021 16:31
a teraz si uz usadena?
Napíš svoj komentár