Ja viem, že sa už netrápiš. Viem to. Čo však neviem, je zbaviť sa pocitu hnevu na svoju bezmocnosť. Nedokázala som to, nedokázal to nikto z nás a všetci sme sa pozerali, ako nás zo dňa na deň opúšťaš. Ako strácaš silu a farbu. Ako sa na nás usmievaš a v očiach máš slzy, pretože ťa bolí každý pohyb. Neprejde deň, aby som nepomyslela na tie hrozné mesiace. Neprejde deň, aby som si nespomenula, koľko si toho chcel stihnúť. Ako si sa chcel dožiť mojich promócií, ako sa pokúsiš vysedieť tú cestu a čo mi plánuješ venovať. Nič z toho by nebolo podstatné, nič..-keby si tu bol o kúsok dlhšie.
Tvoje kreslo je stále prázdne, aj keď si naňho sadne ktokoľvek z rodiny a ja tam stále vidím Teba. Chýbaš. Stále. A ešte viac, pretože si už 358 dní definitívne preč.
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
2
ten kto v srdci žije - nikdy neumiera. Nie je tu fyzicky, ale duševne tu môže byť stále
Napíš svoj komentár
Pekne napísané.