krídla červeného úsvitu
mali by povzniesť moju túžbu
po planéte Luna
a po svetoch mliečnej cesty...
Lež hviezdny prach
mi na pľúcach vytvára fľaky.
Cítim údey krídel,
na ktorých sa znáša ríša smrti
a pád
do hluchoty a chlad
a prázdno,
čo pečatí jediný možný východ....
Ty, čo máš pevné plecia, počúvaj!
Ty meriaš hustotu, tlak, teplotu....
Ja meriam hrôzu, ale inými prístrojmi
/hrôzu a možný život..../
Signály vravia:
Zabúdaš na pád!
A na bezmenné obete utrpenia
/utrpenia skrytého v zrnku prachu....smrti.../
Čoskoro od nás život
alebo smrť
bude pýtať všetko-
až po posledný črep,
až po poslednú molekulu-
Signály vravia:
Nebeský rebrík už vztýčili
a okná Zeme sú dokorán!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
finwaell
9. 11.novembra 2006 18:06
Na môj vkus trochu moc abstraktné, ale veľmi pekné
Napíš svoj komentár