Nikdy to nebolo ľahké. Otec je zvláštna povaha. Nechápe, že to čo je dobré preňho automaticky nemusí byť dobré pre všetkých. Nechápe, že jeho názor je jeho názorom a nie názorom všetkých naokolo. Nechápe, že krása života nesídli na dne pohárika. Nechápe, že urážkami a vyhrážkami si rešpekt nezíska. Bála som sa ho celé tie roky. Nikdy sa ma ani nedotkol, nedal mi ani jedinú facku. Slová niekedy vedia bolieť rovnako ak nie aj viac... Nedokážem zabudnúť...
Po dlhých rokoch strachu, bezmocnosti a trápenia sa to má zrazu všetko zmeniť. Mama sa odhodlala a dokázala odísť. Začať život odznova po boku iného muža. Je z nej iný človek. Omladla snáď o 10 rokov a je asi prvýkrát v živote skutočne šťastná. Posledný dielik jej skladačky šťastia som ja. Mám ísť čoskoro bývať k nej a jej priateľovi. Je to moja šanca na nový a lepší život. A napriek tomu som zrazu neistá. Zrazu cítim, že ten byt, ktorý neznášam je skutočne mojím domovom a aj keď tu bol život trpký je hrozne ťažké len tak odísť a nechať tu otca samého...
Je to môj otec, iného už mať nebudem a cez to všetko zlé, čo som si kvôli nemu prežila ho mám rada. Je to zvláštne. Nedávno sme spomínali na detstvo a zistila som, že na otca nemám žiadnu natoľko silnú peknú spomienku, že by prekonala tie zlé takou silou, aby stálo za to si ju pamätať. Bolí to. Ale prišla som na niečo iné. Som mu vďačná. Práve za to aký bol, lebo ma hrozne veľa naučil. Vďaka nemu som dnes človekom, akým som. Vďaka nemu nepadnem na hubu pri každom malom zakopnutí. Veľa ma naučil, aj keď tým najhorším možným spôsobom. Vlastne ani neviem či si je vedomý toho, že mi celé tie roky ubližoval. Asi áno a iba to dokáže predo mnou dobre schovávať za zdanlivú nevedomosť a neuvedomelosť...
Zostávajú mi posledné dva dni a ja chodím stratene po izbách, kde som prežila celý svoj život a všetky tie staré haraburdy okolo mňa majú zrazu pre mňa hodnotu. A premýšľam či plakať, že tu nechám osamoteného otca neschopného žiť vlastný život, alebo mám poslúchnuť ten kúsok racionálneho človeka vo mne, ktorý mi hovorí, že si za to, že takto dopadol, v konečnom dôsledku aj tak môže sám....
Nevie, že odídem. Stále som nenašla v sebe odvahu povedať mu to. Stále sa ho príliš bojím. Ale pri predstave ako o dva dni príde domov z roboty a uvedomí si, že zostal na svete sám mi zviera srdce. Nechcem ho raniť. Aj keď si to možno zaslúži... Oľutuje niekedy svoje správanie? Alebo nepochopí, že má na tom obrovskú vinu a znenávidí ma? Netuším... Snáď sa to jedného dňa dozviem...
Keď budem o 48 hodín odchádzať, prosím pripomeňte mi, aby som tu zabudla krabicu naloženú bolestivými spomienkami a vykročila do novej etapy pravou nohou...
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
1
marttina
11. 10.októbra 2011 21:50
presne toto iste som mala ked islo o nasich. ale chod statocne do toho stahovanie a nevysvetluj nic. postupne strach prejde.
6
Ja som na tom podobne, ale ja sa sťahujem preč od mamy sama do bytu......
Viem, že musím ísť lebo to už nezvládam, ale jednoducho je to moja mama a mám ju rada....
Viem, že musím ísť lebo to už nezvládam, ale jednoducho je to moja mama a mám ju rada....
7
nastastie som nikdy nemal miesto (myslim byt, dom a podobne) kde by som sa citil tak...sentimentalne. mam iba miesto (oblast) kam ma to vzdy tahalo a som rad, ze od 19tich ho obyvam.
ale aj tak, drz sa v tej Modre!
ale aj tak, drz sa v tej Modre!
8
Držím ti palce, aby to všetko dobre dopadlo a aby si to prežila - silná a odhodlaná.
Bola to síce trochu iná situácia, ale aj ja som musela opustiť svoj domov - a ten domov najprv opustila moja mama a potom ja - a každá sme išli inam, za novým životom. A tu, kde som teraz, som bola zrazu sama a ľudia, ktorí mi boli najbližší to nevedeli pochopiť. Ale napokon som rada. Som na novom mieste, kde mi je dobre a šťastne - a hoci som na tom starom zanechala starých rodičov, ktorí ma vychovávali a ktorých mám rada, viem, že tu mi je lepšie a že je to miesto, kde sa mám čo naučiť a kde mám stále čo objavovať
Tak len... že nech ti to dopadne podobne dobre a nech to prípadne aj prospeje tvojmu vzťahu s otcom
Bola to síce trochu iná situácia, ale aj ja som musela opustiť svoj domov - a ten domov najprv opustila moja mama a potom ja - a každá sme išli inam, za novým životom. A tu, kde som teraz, som bola zrazu sama a ľudia, ktorí mi boli najbližší to nevedeli pochopiť. Ale napokon som rada. Som na novom mieste, kde mi je dobre a šťastne - a hoci som na tom starom zanechala starých rodičov, ktorí ma vychovávali a ktorých mám rada, viem, že tu mi je lepšie a že je to miesto, kde sa mám čo naučiť a kde mám stále čo objavovať
Tak len... že nech ti to dopadne podobne dobre a nech to prípadne aj prospeje tvojmu vzťahu s otcom
9
@sarah_whiteflower ďakujem, už mám všetko pobalené, onedlho odchádzam a vlastne sa už aj celkom teším na to všetko nové
Napíš svoj komentár