Keď som mal 13 rokov moja fantázia bežala na plné obrátky a nedostatok zaujímavých zážitkov vo svojom reálnom živote som si nahrádzal celovečernými predstavami vo svojej mysli. Približne v tomto čase som tiež začal s aktívnym čítaním. Rowlingovej Harry Potter, Colferov Artemis Fowl, Pullmanova Lyra atď. Pamätám si ten pocit, keď som si predstavoval, ako som hrdinom niektorej z týchto kníh, predstavoval som si tiež, že oplývam superschopnosťami, že viem ovládať oheň, vietor či dokonca číru mágiu. Tieto pocity ma skutočne napĺňali radosťou a entuziazmom. Predstavivosť fungovala nonstop a nudné hodiny v škole som trávil vo svojom vymyslenom svete, s mágiou a superhrdinami. S pribúdajúcimi ročníkmi školy sa moje záujmy samozrejme menili, no superhrdinovia a fantasy ostali stále niekde v hĺbke. Pri každom Marvelovskom či DC filme som sa vracal späť k tomu 13 ročnému Filipovi, no podvedome som si tiež uvedomoval, že tieto predstavy sú už len takou matnou spomienkou a nenapĺňali ma už takou radosťou. Myslel som si, že som stratil niečo, čo každý vo svojom živote potrebuje. Passion. V angličtine preto, že keď niekto v slovenčine povie vášeň, automaticky sa evokuje temperament a ten tu nezohráva úlohu. Passion for something. Vášeň pre niečo. V niektorých momentoch som mal dojem, že dospelý život má presne takto vyzerať, takto to prosto je a preto je dospelosť iná od detstva. A myslel by som si to možno aj celý život, keby som neštudoval medicínu, nestál tesne pred finále a keby som každým dňom neobjavil o dôvod viac stať sa lekárom. Keď som mal 13 radosťou ma napĺňali predstavy superschopností a superčinov s nimi súvisiacimi. A teraz keď mám 23, vyzliekam si operačný plášť a uvedomujem si, že ten pocit, ktorý cítim, odniekiaľ poznám. A je to neomylne ten istý pocit, ktorý som prežíval pri predstavách superschopností pred 10 rokmi avšak oveľa lepší, lebo nie je podmienený predstavou ale skutkom.  

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár