ňi2

Sedím v električke, pália ma oči, cítim bezdomovca, na ušiach mám slúchadlá, hrá mi ani neviem čo, oboma rukami pevne zvieram kabelku, pod jazykom žmolím žuvačku. Hrudník a srdce mám ako v kliešťoch, bojím sa nadýchnuť. Úzkostne sa chúlim do čo najmenšieho klbka a tlačím sa na okno. Potrebujem zaberať čo najmenej priestoru. Potrebujem sa stratiť. Zmiznúť teraz a hneď. Cítim sa akoby som stála na veľmi labilnej hrane a nech spadnem do ktorejkoľvek strany, dopadnem zle. Ale to by mi nevadilo, s tým by som sa zmierila. Ale mne sa nedá padnúť. Neviem sa pohnúť. Som nehybná na tej hrane a neviem čo a kedy sa stane. Musím iba čakať. Čakanie je absolútne dokonalá forma mučenia. Potrebujem sa stratiť. Zmiznúť z hrany, vypariť sa do prázdna. Keď nemôžem nikam padnúť tak nech nie som nikde. Prichádza moja zastávka, musím sa zdvihnúť. Strašne to bolí


Asi každý pozná a zažil déja vu. Ja mám pocit, že celý život je déja vu. Všetko čo vidím sa mi zdá povedomé, všetko čo počujem mám pocit, že už viem, len je to občas viac zašité a ťažko si nato spomínam. Všetko som už cítila. Prežívam pocit - úplne nový - ale už ho poznám. Iba som naňho zabudla. Všetko je dané, pretože už to bolo a len sa to opakuje. Keď občas neviem ako sa veci vyvinú, je to iba preto, že to nechcem vidieť. Nepriznám si to. Zatvorím oči, zablokujem si hlavu, nič si k sebe nepripustím. Občas to vidím a iba sa klamem, snažím sa presviedčať, že to bude inak. Chcem si sama pre seba dokázať, že nie je všetko predurčené, že môžem veci ovplyvňovať svojou slobodnou vôľou a spontánnymi rozhodnutiami. Ale zatiaľ mi to nevyšlo. Neexistuje nič ako slobodná vôľa. Všetko je podmienené niečim predchádzajúcim. Od prvej sekundy vesmíru sa všetko hýbe ďalej iba jedným jediným spôsobom, na základe tej prvej sekundy. A my rovnako nemáme na výber a takisto sa hýbeme, máme pocit, že máme v živote veľa ciest a veľa spôsobov a možností, ale je to klam. Môžem mať niekedy pocit, že idem dvoma cestami ale keď sa nato pozriem z väčšej diaľky, je to zase len jedna veľká diaľnica s malými odbočkami. A občas idem hrozne rýchlo, ženiem si to úplne bez rozmyslu a zrazu narazím na koniec. Som na okraji a nemôžem nič. Som na tej poondiatej hrane.


Neverím na posmrtný život. Neverím na dušu. Neverím na žiadne božstvo. Verím, že sme úplné hovno. Náhodný zhluk buniek, ktorý je nepredstaviteľne pominuteľný. Verím, že vznikáme iba omylom a nechcene a rovnako tak aj zanikáme. Rozložíme sa a koniec. A predsa mi to stále narúšajú tie divné pocity, že som niečia videokazeta, ktorú si púšťa dokola. Pocity, že som nejaké psyché, ktoré dostalo už milióntu šancu aby napravilo svoje chyby a aby žilo a stále mi to nejde, furt všetko spravím rovnako. Občas vlastne ani vôbec neviem v čo verím.


Niekedy neverím ani v seba. Pripadám si tak veľmi nereálna. Ako niekoho myšlienka. Ako fiktívna postava v poviedke introvertnej stredoškoláčky. Ako nič. 

Zdieľaj článok na facebooku
94 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Antifunebracka

    27 ročný muž
    revenant birdzu

    A možno je to naozaj tak!
  2. 2
    Mrspunk

    21 ročné dievča
    v dyme

    @antifunebracka veď to!