sumár depkový

Neviem vlastne že čo ale viem že niečo. Potrebujem napísať aspoň niečo nech mám do budúcnosti na čom stavať. Nebudú to ešte základy, iba prvé rozmazané náčrty. ,


Pred pár dňami som sa zobudila a vedela som, že už nevládzem. Človek vie vydržať toho veľa a dlho ale nie naveky. A moje obdobie vydržania sa naplnilo. Ako a prečo teraz, ktovie, na tom asi veľmi nezáleží. To proste tak príde, keď už je správny čas. Celú noc som plakala pretože som nemohla spať kvôli hluku od susedy a hluku tak celkovo. Celý život mám pocit, že nemám ani chvíľku ticha. Počujem všetko, všade, stále vždy. Ľudia hrozne kričia, akoby mali pocit, že čím hlasnejšie niečo povieš, tým viac to platí. Ale neplatí. Stále si kokot, aj keď máš rázny, sebavedomý a hlasný prejav. Celý život nemôžem spať lebo ľudia sú kokoti. Rodičia mi s obľubou hovoria, ako som sa narodila a plakala som bez prestávky asi tak dva roky. Nikdy som nespala, len som plakala. Vraj. Aj moja rodina nespala. Ani susedia, ale prekvapivo iba jedny prišli rodičom oznámiť, že sa kvôli mne sťahujú. Celý svet sa mi mstí a ja už aj keď som veľká, stále iba plačem a nespím. A keď aj spím, tak 12 hodín a potom som unavená a tak si ešte ľahnem a nevyjdem celý deň z postele lebo načo. 


Mala som imaginárneho kamaráta - poníka. Vozil ma, hrala som sa ním, česala som ho a proste všetko čo patrí k imaginárnemu poníkovi. To obdobie som bola dosť spokojná a bola som také to decko, ktoré chce každý rodič. Poslúchala som, usmievala som sa, dobre som jedla, zdravila som sa návšteve. Nepamätám sa ako a prečo práve vtedy ale jedného dňa som prestala rozprávať do prázdneho priestoru vedľa mňa a poník už proste nebol. Asi som si uvedomila, že je to detinské a chcela som byť už veľká baba. Potom nastalo obdobie kedy som sa v sebe natrvalo stratila a dodnes sa neviem zaradiť. 


Je to hrozne divný pocit, keď som s ľuďmi, ktorých mám rada a cítim sa osamote. Žalúdok na vode, zrýchlený tep, v hlave tma a po celom tele sa rozlieva prázdnota. Uisťujem sa, že sa mi to zdá, že to nie je skutočné, pretože nemôže byť. Ako som vyrastala, vypozorovala som, že všetko má svoj pôvod, dôvod. Akcia - reakcia. Ale keď máte za sebou úspešný deň, s kamarátmi, s rodinou, plno smiechu, dobré známky v škole, a potom v noci si ľahnete a plačete nezadržateľným spôsobom, to nedáva zmysel. Aspoň ja ho tam nevidím. 


Je ešte divnejší pocit, keď idem po ulici a všetko je fajn. Zrazu sa mi v hlave zobudí malá mozgová Veronika a tá mi tam spustí nejakú temnú spomienku, nejakú z tých zopár najhorších. A dá to na repeat na celý deň. Ja sa môžem aj posrať ale už proste nevidím nič iné. Alebo niekedy sa mi podarí myslieť na niečo normálne, niečo pozitívne, ona príde a zatiahne cez to čierny záves. A ja si uvedomujem, že je to pičovina, že to robím ja sama, že môžem dať ten záves preč. Občas sa aj snažím a občas nato jebem. Občas sa v tom nájdem a vyhovuje mi vidieť iba tmu. Všetky spomienky a myšlienky zatreté na čierno. Občas tomu ani nič nepredchádza, iba sa zobudím a nič nevidím. Počujem všetok ten hluk zo sveta, všade tma a vo mne je taká prázdnota, že aj tá malá Verona sa tam stratí a plače v kúte, že to nechcela dotiahnuť až tak ďaleko. 


Ani ja to nechcem dotiahnuť až tak ďaleko ale niekedy neviem. Niekedy o sebe pochybujem, nie som si istá, čo všetko viem a chcem spraviť. Jedno obdobie som trávila každý druhý deň v okne a hľadala som dôvody prečo nemám skočiť. Vtedy som vládala ale teraz už nevládzem. Sedela som na parapete, drela som si päty o drsnú panelákovú fasádu a väčšinou som plakala. Hlavne som si nebola istá, či by som sa aj zabila alebo by som bola len zmrzačená. Vtipné je, že vtedy som bola reálne nešťastná, všetko bolo napiču a teraz je všetko super ale tie stavy stále trvajú. Dôvod proste budem asi ja. Asi si stačím na pocit beznádeje ja sama. 


Veľmi sa za toto všetko hanbím, pretože by som svoje úsilie mala smerovať niekam úplne inam. Ale birdz bol vždy mojou psychohygienou a preto to sem dávam. Pls dont judge me. 

Zdieľaj článok na facebooku
97 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Vreskot000

    30 ročný muž

    nemáš sa čoho báť, viacerí sme na tom podobne. Len je teraz otázka kto si to prizná a kto nie...
  2. 2
    Tarassaco

    11 ročný chlapec
    ktorý raz vylezie z okna a zmizne

    Asi chvíľu po tom, čo si pridala tento blog, prečítala som ho a prišiel na mňa taký pocit, že - hej, viem, aké to je, keď je všetko úplne super a mala by si byť šťastná, ale nie, tie slzy a pocity proste idú a nevieš sa ich zbaviť... A chcela som ti napísať niečo pekné, povzbudivé, no nie som dobrá vo vyjadrovaní svojich pocitov...
    Tak ti chcem poslať aspoň také malé virtuálne objatie. :)
    A držím palce, aby si sa čoskoro cítila lepšie. :)
  3. 3
    Piotra

    23 ročné dievča
    Nikdykde

    Neviem, ako vyznie, keď kliknem na smutné, tak radšej neklikám, aj keď mi ostalo smutno.

    Bolo obdobie, kedy som si myslela, že ak by som bola šikovná, múdra, mala výšku/pracovala na tom a proste našla niečo, o čo by som sa zaujímala a bola v tom dobrá, tak by som bola šťastná, alebo aspoň nemala také tie skutočne down obdobia. Ale prd, človek môže byť šikovný, súčasne inteligentný, môže byť namakaný v tom, čo študuje (i v tom, čo neštuduje), môže byť pekný a mať vzťah, mať pár svojich blízkych priateľov (všetko toto verím, že si/máš) a aj tak to nie je záruka. Neznášam za toto šťastie. Neznášam ľudskú psychiku, ktorá ide sama proti sebe. Je to obdobie, veľmi držím päste, nech si z toho von, prajem ti tuhé (chcem povedať nie plytké a trhané) spánky (lebo dobrý spánok je vždy iba +), lepšiu absorbciu pozitívnych vnemom a hlavne, aby v tebe tieto dobré pocity pretrvali a nepredierali sa cez to tie opačné. Drž sa Veron.
  4. 4
    Plavam_zivotom

    22 ročné dievča
    Bratislava

    V pár úryvkoch som sa tak brutálne našla až to mrazilo.
    Držím palce nech je ti lepšie a nech tvoje okamihy krátkej spokojnosti sú dlhšie a dlhšie.
  5. 5
    Mrspunk

    22 ročné dievča
    v dyme

    prepáčte, že tak oneskorene..
    @tarassaco @plavam_zivotom dievky ďakujem vám a veľmi ma mrzí, že to poznáte :(
    @piotra Piotronka (love) ani nevieš ako si to od teba cením. ďakujem ti a všetko čo si napísala prajem i ja tebe.
  6. 6
    Antifunebracka

    28 ročný muž
    hudobny expert birdzu

    Akiste vieš, že je to len úplne klasická depresia. Áno, píšem "len", i keď pre ňou postihnutého človeka sa vždy javí ako obrovský neprekonateľný problém. Ale je až smiešne ľahko liečiteľná. Prečo teda nevyhľadať pomoc?
  7. 7
    Mrspunk

    22 ročné dievča
    v dyme

    @antifunebracka áno, uvedomujem si, že je to "len" a v tom je asi aj môj problém :D pristupujem k tomu dosť laxne. pomoc som síce vyhľadala, chodím na terapiu, ale často sa mi stane, že tam zľahčujem a často vôbec neriešime tú depku, lebo chcem riešiť iné reálne problémy
  8. 8
    Antifunebracka

    28 ročný muž
    hudobny expert birdzu

    Ono to tak býva, že človek ani nechce o depresii rozprávať, lebo sa cíti previnilo, že tým vôbec niekoho zaťažuje a obťažuje a radšej povie, že je OK, lebo má pocit, že práve to chce 2. strana počuť. Resp. sa cíti trápne, že jeho problémy budú v očiach iných banálne. Alebo sa bojí, že bude nepochopený, označený za blázna :D Ale musíš si uvedomiť, že terapeut je tam pre teba, platíš ho, aby ťa počúval. Vždy mu povedz všetko, čo ťa trápi. Je super, že na sebe pracuješ. Len tak ďalej, zvládneš to!