Sobotné ráno. V rádiu hrala nejaká pesnička zo stupídnym textom od plastovej hviezdičky,ktorej kariéra bude mať menšiu trvanlivosť ako moja špirála v daždi. Napriek ťažkému týždňu som sa zobudila s veselou náladou a pripravovala si megakalorické a nezdravé raňajky,z ktorých by každý vyznávač zdravej stravy asi hodil tyčku. Otvorila som bezvýznamný časopis ktorý kupovalo možno 5 ľudí na svete. Medzi nimi bola moja sestra ktorú k tomu donútilo zúfalstvo zo švorhodinového čakania v nejakej diere na autobusovej stanici. Prelistovala som si obrázky a znechutená z vychudnutých modeliek ktorým trčali rebrá a z modelov ktorí trávia farbením a fénovaným vlasov minimálne pol života som ho zavrela a išla využiť krásny slnečný deň zmysluplnejšie. Vybrala som sa na svoje tajné miesto. Nebolo také tajné ako Narnia alebo bunker uprostred pralesa no bolo moje a vždy som tam zabudla na realitu. Dala som si do uší slúchatká,v ktorých podľa mojej mamy vyzerám ako autistický psychopat a kráčala po tráve hore kopcom. Toto miesto zažilo rôzne fázy mojej životnej púte. Depresie zo života,chlapov,školy dospievania,konzumnej spoločnosti a čo ja viem ešte čoho. No dnes som si len sadla,usmiala sa a vychutnávala si slnko ktoré ma šteklilo na tvári. Pre takto dni sa oplatí vstať z postele

 Denník
Komentuj
Napíš svoj komentár