Teraz čakám. Všetko v mojom živote ide pomimo mňa. Celý môj vzťah ma obchádza. Čakám, dávam mu čas aby sa zmenil. Kde je ten vášnivý chlap, do ktorého som sa zaľúbila? Kde je ten, čo ma chránil, čo ma miloval ako nikto? Ani len neviem, či ma miluje, či ja milujem jeho. Vôbec neviem. Zatváram oči. Nechcem o tom rozmýšľať. Nechcem to riešiť, nechcem sa rozhodovať. Už som v tom toľkokrát zlyhala. Vždy, keď som to chystala nejakým spôsobom ukončiť, som proste nedokázala. Pozerám sa do zrkadla. Pekná. Slaboška.
Pamätám si, ako som sa pri tvojich dotykoch chvela. Ako mi divoko bilo srdce, keď si sa so mnou miloval a popri tom mi hovoril, ako ti na mne záleží. Ako ma miluješ. Ako mi žiarili oči, keď som od teba odchádzala. Teraz odchádzam s pocitom, že tá priepasť medzi nami je každý deň o niečo väčšia. Že si niekde ďaleko, aj keď ležíš vedľa mňa. Že si neustále podráždený. Aj sám vieš, že sa ku mne správaš zle. Ale čo z toho, keď nemám pocit, že sa zmeníš?
Možno iba čakám na niekoho iného. Možno preto ti nedokážem dať zbohom. A možno ťa ešte skutočne milujem a dávam ti čas. Sama neviem.
Keď som bola šťastná a všetko bolo v poriadku. Moje oči žiarili a líca horeli hriechom. Moje ústa sa smiali, moja duša sa smiala a všetko bolo v poriadku. A bude ešte?
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
veronikacs
14. 1.januára 2017 13:18
krásne!
3
Napíš svoj komentár