Ležali sme vedľa seba a neovládateľne sme sa rehotali. Pozrela som na jeho šťastnú tvár a rozžiarené tyrkysové oči. Zbožňovala som, keď sa smial. Pozrela som naňho, stále sa usmievajúc a opýtala som sa:

"Prečo? Prečo toto a prečo ja?"

"Lebo žiadna iná nie je ako ty a nikdy nebude. Si úžasná, búši mi z teba srdce, šaliem."

Zďaleka najviac pocitov, čo za tri a pol mesiaca zo seba dostal. Usmiala som sa a pobozkala som ho. Niekedy je skvelé prestať tlačiť na veci a ono to nejako začne ísť samo. 

"Prepáč, že mi niekedy prepínalo. Som len človek, aj mne občas hrábne."

"Nevadí. My to zvládneme. Niečo vždy vymyslíme."

"To teeeeda.... a inak... ten profesorský štýl čo si dnes zadelil....schvaľujem...akože mega schvaľujem."


Žmurkol na mňa. "Achjo, to som si všimol.... hlavne podľa toho ako rýchlo si zo mňa strhala tú košeľu...slečna."

Ľahla som si na jeho hruď a zašepkala som: "Dobrú noc."

"Dobrú noc."

A tak sme zaspali, akoby sa nič nezmenilo a nič nestalo. Ale zmenilo...minimálne sa mi fest uľavilo a mala som zas pocit akoby som bola doma a všetko bolo tak ako má byť. 




B xx

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár