Hneď som vedela, že niečo nie je s 'kostolným poriadkom', keď som sa poobede ani nenasrala, lebo som strávila hodinu a pol čakaním. Potom som strávila dve hodiny sledovaním niečoho, čo sa ma ani netýkalo a nezaujímalo ma to. Ale nič. Žiaden hnev. Ani ťuk.
Potom som mala odrazu energie na rozdávanie.
A zase depka. Známa, ktorá trpela depresiou neúnavne spamuje FB príspevkami o tom, ako je depresia vážna diagnóza a treba ju liečiť. Bla bla bla. Akoby si bola jediná, čo mala depresie. A teraz nehovorím o takom tom chvíľkovom smútku. Hovorím o ľahostajnosti ku všetkému, o smútku, ktorý nechce pominúť. O dňoch, kedy sa človeku už ani nechce vstať z postele, nechce sa mu jesť, sprchovať sa, hovoriť. Áno moja, aj ja som tým prešla, niekedy ešte stále prechádzam. Zato ale nepotrebujem pridávať príspevky, aby každý vedel, že trpím. Tí, ktorí ma zaujímajú, si všimnú, zvyšok môže ísť do hája.
Neznášam ľudí, čo si vylievajú srdiečko na FB. Koho to zaujíma? Zmier sa s tým. Rozprávaj. Vyhľadaj pomoc. Plač. Nájdi si niekoho. Toto ma vie enormne dostať do vývrtky, tieto emocionálne výlevy. Všetky s cieľom upozorniť na seba.
Na záver môj poznatok: Nevieme ani 5% toho, čím naši fejsbukoví 'priatelia' prechádzajú. A chvalabohu za to. Keď si chceš vyliať dušu, založ si blog. Ako ja.
B
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
22. 5.mája 2017 16:20
Inak ako zistím, kedy som ešte len extrémne lenivý a kedy už mám depresiu?
Napíš svoj komentár