Nemohla som z neho spustit zrak..A potom sa on obzrel a milo sa na mna usmial. Bolo to carovne, zvlastne..nadherné..Zelala som si, aby sa ta chvila nikdy neskoncila...Odvtedy som nanho neustale myslela. Marne som sa vsak snazila zistit o nom nieco viac..Nikde ho nebolo, co ako usilovne som po nom patrala. Az raz mi rodicia povedali, ze sa do nasej dediny pristahoval nejaky zvlastny cudzine. Povravalo sa o nom, ze sedel v base kvoli drogam.. No mna to vobec neodradilo, prave naopak este viac som sa onho zacala zaujimat. Z klebiet a reci co sa sirili po nasej dediny som zistila, kde byva. Kupil si maly domcek na konci obce, ktory bol uz roky opusteny. Casto som okolo neho chodila v nadeji, ze ho snad zazriem a nejako sa mi podari nadviazat komunikaciu. On vsak ani nevychadzal von..
Jedneho dna som sa ako zvycajne vybrala prejst do lesa, za jeho domom. Tajne som pritom dufala, ze ho konecne uvidim.. Na malej cistinke v lese som zastala.. Nemohla som uverit vlastnym ociam.. On tam bol. Stal na kraji luky a maloval cosi na platno pripevnene na stojan. Vyliezla som na strom, aby som mala nanho lepsi vyhlad. Vychutnavala som si ten jedinecny okamih.. Bola som stastne, ze ho mozem nerusene sledovat.. Maloval dlho asi hodinu a ja som ho zatial pozorovala z bezpecia svojej skryse. Ked som zliezala zo stromu, zle som skocila na zem, a vzapati som pocitila v nohe ostru bolest.
-Au, skrikla som...On spozornel a pobral sa smerom, odkil pocul moj vykrik. Nie, nebol to len sen, ale skutocnost. On sa naklonil nado mna a milo sa spytal, ci som si ublizila.
-Asi mam vyvrtnuty clenok,odvetila som mierne sa cervenajuc.
Prezrel mi nohu potvrdiac moju domienku. –Budes musiet ist s tym do nemocnice, dievcatko.
-Nie som dievcatko...Mam osemnast rokov.
-Prepac myslel som si ze mas aspon o tri roky menej, usmial sa on. Preco len vyzeram tak mlado?
Pomohol mi vstat.-Odnesiem ta, povedal on.
V jeho naruci som sa citila bezpecne. Obcas sa nase pohlady stretli a on sa nezne usmial ako vtedy v obchode. Celu cestu az k jeho domu sme mlcali. Chcela som nieco povedat, no v ustach mi akosi zahadne vyschlo. Ze by to sposobil on? V dvore jeho domu ma vysadil.
-Zaujimalo by ma co si robila sama v lese? Spytal sa cestou do nemocnice.
-Hladala som huby, odvetila som prve co ma napadlo.
-A aj si nejake nasla?
-Nie..
-Niekedy sa musíme vybrať spolu, poznamenal on.
V nemocnici mi členok obviazali a dali do dlahy.- No pod, ty pacientka, usmial sa on, keď som vyšla z ambulancie. Domov som prišla krivkajúc no v dobrej nálade. Jedine čo ma trápilo, bolo že som si nevypýtala jeho číslo. Ale to by mal prvý urobiť chalan, nie?
-Panebože, to kde si sa tak doriadila, zalomila mama rukami, keď ma zbadala stáť vo dverách.
-V lese, mami.
-A to si bola už aj v nemocnici?
-Áno, ten chalan, čo sa tu prisťahoval ma odviezol. Zlatý, však?
-Hm.. nie že sa s nim zapletie, dcérka. Bral drogy, je nebezpečný..
-Nik nie je neomylný, mami. Každý ma pravo zmeniť svoj život.
-Ty si zaslúžiš lepšieho.. Nie takého ničomníka..
-On nie je ničomník.
O niekoľko dni neskôr, keď som už mala nohu v poriadku som sa vybrala korčuľovať. Zašla som až na ulicu, kde býval Nikolas v nádeji, že ho uvidím...Už som sa chcela otočiť, keď som začula ako na mňa niekto kričí. Prudko som sa otočila a zbadala som Nikolasa stáť pri bráne a usmievať sa.
-Ahoj Nika, pozdravil ma.- Ako vidím už si sa vyliečila.
-Nebolo to až také zle, odvetila som.
-Môžem ta pozvať na puding? Spravil som ho príliš veľa a sám ho nezjem.
V hrdle mi od šťastia navrela obrovská hrča. Prikývla som a ty si mi otvoril bránku, aby som mohla vojsť dnu. V chodbe som si vyzula korčule a obula si jeho mäkké papuče. -Potom ti ukážem môj ateliér, ak budeš chcieť.
-Jasné, budem. Bola som naň hrozne zvedavá, najmä na jeho výtvory.
Prešli sme do kuchyne spojenej s jedálňou. –Sadni si, vyzval ma. Posadila som sa a sledovala Nikolasa ako strieka šľahačku na puding. Určite cítil na chrbte môj pohľad, lebo sa zrazu zvrtol a usmial sa ako vtedy
v obchode. Netušil ako veľmi milujem jeho úsmev.. Stačí tvoj úsmev a deň je hneď krajší....Je ako liek, ktorý zázračne pôsobí na smútok.- Tak a hotovo, povedal si a položil predo mňa na stôl misku s pudingom.
-Vyzerá to lákavo, poznamenala som.
-Inač sa nebojíš tu so mnou sedieť?? Určite si už počula o mojej temnej minulosti.
-Áno počula, ale ja ľudí neodsudzujem.. podľa chýb, ktorých sa dopustili.
-Hm predsudky s predsudky. Ľudí len tak ľahko nepresvedčíš.. Vieš, že si jediná z dediny, ktorá sa na mňa nepozerá ako na basistu? A to myslím celkom vážne.
-Chcel by som, aby sme boli kamarátmi, ak s tým súhlasíš.
-Áno, vyhŕkla som.
Zdvihla som zrak a môj pohľad sa stretol s tvojím. Bola v ňom vďačnosť a to ma hrialo pri srdci. Dojedli sme puding a potom si povedal, že mi ukážeš svoj ateliér. Nachádzal sa v malej podkrovnej izbičke, kde sa po zemi povaľovali platná rozličnej veľkosti, olejové farby, štetce... V strede stál maliarsky stojan, na ktorom bol zavesený obraz, čo si maľoval v lese. Predstavoval tú tichú lesnú čistinku, kde sa chodia pásavať srnky a kde je zhmotnené to úžasné ticho hor.
-Zajtra sa tam môžeme ísť prejsť, navrhol a prešiel k plátnu ležiacemu v rohu. –Tento obraz s čiernou vranou som namaľoval, keď som sa liečil z drogovej závislosti v liečebnom ústave pre narkomanov. Veľa vecí som si vtedy uvedomil...
-Ako dlho si bral drogy?
-Rok a pol a bol by som aj viac, keby mi nepomohol kamarát. Jemu vďačím za veľa.
-A čo tvoji rodičia?
-Nepoznal som ich. Od detstva som vyrastal v detskom domove. Mama zomrela pri pôrode a otec ju krátko predtým opustil.
-Preskákal som toho veľa na svojich dvadsaťšesť rokov. Sedel som v base kvôli drogám a krádežiam. Aj napriek tomu sa ešte chceš so mnou kamarátiť? Spýtal sa, aby sa uistil, či to myslím úprimne.
-Áno, odvetila som.
Dozvedela som sa veľa z jeho minulosti. Odhalil mi kus svojho srdca ja som mu za to bola vďačná. Hoci tvoja minulosť nebola biela, nesúdila som ťa za ňu...Veď všetci sme len ľudia a nik z nás nie je dokonalý.
-Tak prídeš zajtra, spýtal si sa, keď som sa v chodbe prezúvala do korčul.
-Rada a o koľkej?
-O tretej, Môže byť?
-Jasné, usmiala som sa.
-Teším sa na teba, odvetil Nikolas.
Na druhý deň som presne o tretej prišla za Nicolasom. V dobrej nálade a s koláčikmi, ktoré si upiekol, sme vyrazili na cestu. Keď sme boli už dosť hlboko v lese, navrhol si, že sa zahráme naháňačky. Odštartoval si a ja som začala utekať. Bolo ta napínavé.. Bežal si rýchlo a ja som sa ťa snažila zmiasť kľučkovaním pomedzi stromy, no veľmi sa mi nedarilo. Bol si mi už takmer v pätách, keď som sa potkla o starý peň a spadla rovno na zem. Ty si sa potkol na mojej nohe padnúc priamo na mňa. Tak nejako som si to predstavovala, keď som večer ležala v posteli a myslela na teba... Premietala som si nás ako spolu staviame pieskový hrad, ako sa guľujme, či sedíme spolu pri ohníku...Každý večer ma napadlo niečo nové.. niečo, čo by sme mohli spolu zažiť. Bolo to však len v mojich snoch.. Len v nich sme spolu tancovali či naháňali sa.
Zdalo sa mi, že sa zastavil čas. Naše pohľady sa spojili a ja som ten svoj nemohla odtrhnúť od tvojich zafírových očí, ktoré v tej chvíli vyzerali ako oči nejakej dravej šelmy. Pobozkaj ma...zvolalo moje srdce. Díval si sa na mňa a ja som mala pocit, že omdliem..
-Más krásne oči, povedal si. Tvoj kompliment ma potešil. Bola som rada, že sa ti páčia moje obyčajné hnedé oči. Pozeral si mi do tváre a pomaly sa naklonil. Bol to len okamih, jedna krátka chvíľa, keď sa tvoje pery dotkli mojich. Vášnivo si ma bozkával a ja som sa tomu poddala celou svojou túžbou, ktorá vo mne horela od nášho prvého stretnutia. Až štekot psa náš prinútil odtrhnúť sa od seba. Pomohol si mi vstať práve vo chvíli, keď okolo išiel môj ujo- lesník s vlčiakom. Zarazene si nás premeral pochopiac závažnosť celej situácie.
-Nika čo tu robíš? Zdvihol obočie nespustiac nevraživý pohľad z Nikolasa.
-Hľadáme hríby, jachtala som.
-Nepovedal by som...A otec vie, že sa flákaš s týmto tu?
-Nie.. Nehovor mu to prosím.
-Pekná dcéra si, poznamenal a zvrtol sa zanechajúc ma v pochybnostiach. Povie mu to? Áno? Nie?
-Kto to bol?? Poznáš ho? Spýtal sa Nikolas.
-Môj ujo. Ak to povie rodičom, bude zle- nedobre.
-Všetko bude dobre, neboj sa, povedal si a objal ma svojimi pevnými ramenami.
Chcela som veriť tvojim slovám, no nemohla som. Príliš dobre som poznala otcovho brata. Isto si bude pokladať za povinnosť povedať môjmu otcovi, že som bola v lese sama s tým basistom. A to veru neveští nič dobré.
Otec sa to dozvedel a zakázal sa mi stretávať sa s Nikolasom. Vraj on nie je partie pre mňa a mám si hľadať iného! Nejakého slušného mladého muža a nie takého vagabunda, čo sedel rok v base! Lenže ja nie som z tých, čo si nechávajú radiť v láske. Riadim sa výlučne vlastným srdcom a nie rozumom. Napriek nesúhlasu rodičov som s Nikolasom začala potajme chodiť. Nestretávali sme sa často, aby to nebolo príliš nápadné. Rodičom som vždy povedala, že idem s kamarátkou vonku.
Aj v ten krásny októbrový večer som bola u teba. Sedeli sme pri kozube a držali sa za ruky. Spájalo nás akési neviditeľné puto, o ktorom sme vedeli len my dvaja. Otočil si sa tvárou ku mne a nežne sa usmial. Potom si sa sklonil a jemne ma pobozkal do dlaní. Bola to krásna, čarovná chvíľka...Navzájom sme sa zdôverovali so svojimi tajnými želaniami a snami.. Hodina rýchlo ubehla, no mne sa domov nechcelo ísť... Chcela som byť s tebou a snívať spoločne náš sen...A vtom sa zdola ozvalo nervózne klopanie na dvere. Vyplašene som vyskočila z tvojho objatia. –Kto to len môže byť? Spýtal si sa znepokojene.
-Počkaj tu, ja otvorím, povedal si a pobral sa do chodby.
Na moje veľké zdesenie to bol otec. –Tak ty si tu! Pekne si nám klamala, že chodíš s kamarátkou! Ale odteraz sa to zmení.., uškrnul sa škodoradostne a tvárou mu prebehol víťazoslávny úsmev.- Budeme na teba dávať lepší pozor.
-Ja nie som malé decko, oci.. Mám právo na lásku...
-Pod ideme domov, Nika.
-Nie nejdem, odsekla som.
-Neodvrávaj mi, dobre?, nahnevane skríkol otec a schmatol ma za ruku.
-Ako si to vlastne predstavuješ? Sedieť v dome s takým... Zničila by si si život..dohováral mi otec cestou k nám.
-Ja ho ľúbim...
-Zakazujem ti s ním sa stretávať! Rozumieš?
V to studené decembrové ráno som sa prebudila s bolesťami brucha a s nutkaním na vracanie. V záchode som vyvrátila všetku včerajšiu večeru.. Už mi to mešká týždeň, uvedomila som si, keď som si umývala tvár studenou vodou. Možno som tehotná! Rozhodla som sa, že pôjdem k doktorke. Ona to aj tak neprezradí rodičom.. Mám už predsa svoj vek. So zmiešanými pocitmi som nasadla na autobus a pobrala sa do mesta.. Duchom neprítomná som kráčala ulicou, keď ma niekto oslovil. Bol to Nikolas.
-Nika, skríkol a celú ma vyobjímal.
-Kde ideš?
Nechcela som mu to povedať.- Čo sa deje? Skúmavo si si premeral moju tvár.
-Ponáhľam sa. Potom ti všetko poviem..
-Nezabudni, že ťa ľúbim, zvolal si a zamával mi.
Aj ja, dodala som tíško, no ty si to už nepočul.
Doktorka potvrdila moju domnienku. Bola som tehotná.. Rodičia tým zrejme nebudú nadšení.
Veď mám ešte školu..
-Tak čo sa deje? Povieš mi to už konečne? Spýtal sa ma Nikolas, keď sme už cestovali do dediny.
-Som tehotná, hlesla som.
-Ale to je skvelé, Nika!
-No rodičov to asi nepoteší...
-Nebuď preto smutná.. Ja budem pri tebe, neopustím ťa..
Rodičom som to povedala až po troch mesiacoch. Ich reakcia bola presne taká ako som si predstavovala. Vyhrážali sa mi, že ak si vezmem toho naničhodníka, na svadbu mi nepôjdu..
S Nikolasom sme sa aj napriek nesúhlasu rodičov v júni zobrali. Mali sme tichú svadbu v v našom kostolíku...len my, farár a za svedkov nám bola moja dobrá kamarátka s priateľom. Po svadbe sme sa presťahovali do mesta. Rodičia na nás celkom zanevreli. Akosi sa nemohli zmieriť s tým, že ich jediná dcéra sa vydala za bývalého drogistu.
O tri roky neskôr, keď náš syn oslavoval tretie narodeniny, niekto nesmelo zaklopal na dvere.
-Kto to môže byť? Pozrela som na Nikolasa.
-Neviem, nechaj sa prekvapiť, usmial sa on.
V dverách na moje veľké prekvapenie stáli rodičia.
-Môžeme ísť ďalej? Prišli sme zablahoželať malému, povedal otec.
-Jasné, len poďte.
Nikolas bol trochu zaskočený, keď zbadal koho som k nim priviedla. Moji rodičia ho nikdy nemali v láske, preto sa čudoval, že prišli.
-Nikolas, odpusť nám prosím. Je nám veľmi ľúto ako sme ťa hneď odsúdili.. Nebolo to od nás pekné...
Ty si sa usmial a povedal: Odpúšťam vám..
-Mami a kto je táto teta a ujo? Ozval sa zrazu náš synček.
-Tvoj starkí. Tvoja babka a dedko, odvetila som so slzami v očiach.
-Dedko, pod mi čítať, zvolal Tomáško a všetci sme sa na to rozosmiali.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
millie
31. 12.decembra 2009 18:51
Pekné a smutné zároveň. :p
Napíš svoj komentár