Prečo?? Pýtam sa utápajúc sa smútkom. Prečo? Milovala som ho najviac na svete, ale preňho som nebola ničím.. Iba babkou, ktorú odhodil, keď ho zunovala...A to hrozne boli..
Utrela som si oči a zrýchlila krok. Stromy sa kolísali v závanoch vetra a niekde v diaľke ľúbezne spieval slávik. Tony jeho neznej piesne upokojovali moju rozbúrenú dušu ako liečivý balzam. Snažila som sa nemyslieť na Tomáša, no stále mi behal mysľou...Patri inej.. Irena s nim čaká dieťa.. Tak nech sú šťastní.. -Áno. Želám im to, vyhŕkla som a tvar mi zaliali slzy.
-Nech sú šťastní, rozkričala som sa na luku.. Iba vietor ma počúval... Jedine on mal so mnou súcit.
Dnes o štvrtej sa mame stretnúť. Už týždeň som ho nevidela... Týždeň, za ktorý sa toho toľko zmenilo.. A on ešte netuší, že ja už všetko viem.. Vtom sa mi rozozvučal mobil. Pozrela som na displej a zbledla. Volal mi Tomáš..
-Ahoj, zdvihla som.
–Ahoj, láska... Dnes o tej štvrtej prídem. Platí?
Že láska! To nech si hovorí tej svojej Irenke a nie mne!
-Nemusíš sa ustávať, skočila som mu do reči.
-Prečo?
-Ty dobre vieš.. Chod si za tou svojou Irenkou!
-Irenkou? Čo tu prosím ta splietaš?
-Všetko viem... Sama mi to povedala!
-Čo všetko??? Nič nechápem.
-Nebudem sa s tebou o tom baviť. Medzi nami je koniec. Ahoj, odvetila som a zlozila. Pre istotu som si ešte vypla mobil, ak by mi volal.
Bola som naňho hrozne nahnevaná! Ešte mal aj odvahu mi zavolať! Po tom všetkom! Rozbehla som sa hore kopcom a zlosť ma pomaly opúšťala. Na vrchole som zastala, naklonila sa a zhlboka dýchala
-Nič nechápem, napodobnila som Tomášov hlas a hystericky sa rozosmiala..
Rozcvičila som sa a opäť sa pustila do behu. Vietor mi vial okolo uší a veselo ma povzbudzoval.. -Do, toho dievčatko, len bez!
Zabočila som do lesa a trochu spomalila. Zišla som k lesnej studničke a osviežila sa jej chladnou vodou. Potom som znovu pokračovala v behu, Unavená a vyčerpaná po namáhavom tréningu som napokon dobehla až na lesnú čistinku, kde stala neveľká poľovnícka búdka.
Tam som často chodievala, keď som potrebovala byt sama a načúvať len tak hudbe prírody. Tu, v tichu hor som cítila zvláštnu ľahkosť bytia a ničím nespútanú slobodu.. Na chvíľu som sa stavala lesnou vilou, čo svojim krásnym spevom napĺňa lesy. Ty si ma chápal.. Áno.. Rozumel si, že občas sa potrebujem sama prejst po tichých hôrnych cestách. Mali sme toho toľko spoločného, no predsa si si našiel inú.. Lepšiu než ja.
Srdce mi krvácalo. Zlomene, ohrdnuté... Zvalila som sa na zem a srdcervúco sa rozplakala. Musela som zo seba dostať tu bolesť, ktorú si mi spôsobil Všetky tie otázky prečo.. .všetku tu zničujúcu prázdnotu. Trvalo to asi polhodinu, kým som si vyliala všetok svoj žiaľ a uľavila svojej duši. Potom som s novým leskom v očiach vstala a zamierila k búdke. Vyliezla som hore po rebríku a s vrzgotom otvorila dvierka. Vo vnútri poletovala babôčka pávie oko. Trepotala krídlami, hľadajúc miesto kadiaľ by sa mohla dostať von.. Na slobodu... Na luku plnú kvetov, ktoré sľubovali sladký nektár. Opatrne som ju chytila do dlani a vypustila cez okienko von. S dobrým pocitom som si sadla na drevenú stoličku. Oprela som si hlavu o stenu búdky a zatvorila oči. Ani nevediac ako som zaspala. Prebudila som sa až, na podozrivé zvuky idúce z vonka. Okamžite som vytriezvela a vyskočila na rovne nohy, keď sa dvere otvorili a dnu vošiel na moje veľké prekvapenie Tomáš.
-Čo tu robíš? Bola moja prvá otázka.
-Hľadal som ta..
-Hľadal? A na čo, povedz?
-Musíme si to predsa vyjasniť.
-Nič už netreba vyjasňovať, ty mudrc.
-Ale áno...
-Nie a teraz uhni, chcem ist dolu.
Zliezla som, čo najrychlejsie rebríkom a on za mnou. Rozbehla som sa a on tiež.
-Neprenasleduj ma, dobre? Zastala som a pozrela mu nevraživo do tvare.
-Prepáč, ospravedlnil sa.
Celu cestu odo mňa vymáhal, aby som mu prezradila, čo mi Irena povedala, no ja som zaryto mlčala. Aj tak by sa hral na neviniatko. To vie najlepšie. Keď sme vyšli z lesa, slnko už bolo celkom nízko. Chcela som pozorovať západ slnka, ale nie s tebou.
-Odíď prosím ta, povedala som ani naňho nepozrúc.
-Nie, neodídem, pokým mi nepovieš, čo ti Irena o mne natárala.
Sadla som si do trávy a úplne ho ignorovala.
-Miska no tak...
-Daj mi pokoj..
Prisadol si ku mne a jemne sa dotkol mojej ruky.
-Nedotykaj sa ma, zasyčala som podráždene
-Nemala by si veriť Irene.. Možno ti klamala.
-Možno, ale vravela to s takou istotou, odvetila som a vstala.- Čoskoro budeš otcom, tak sa na to priprav.
-Čo?? Nechápavo na mňa vyvalil oči.
-Irenka, čaká tvoje dieťa. Ohromne, nie?, uškrnula som sa.
-Ale to je úplný nezmysel, Nič som s ňou nemal. Brat vravel, že po mne ide. Asi si myslela, že nám to prekazí, ale ja ju nechcem Miska.. Ľúbim len teba nie ju. Ty si môj život aj moje slnko
-A ja som si myslela, že...
-Ty blázonko.. Teraz to už vieš, povedal Tomáš a nežne si ma k sebe pritúlil. Polozila som si hlavu na jeho plece a usmiala sa. Bolo krásne byt s niekým, koho ľúbite a sledovať nádherný západ slnka.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár