„Prečo to tí debilní chlapi majú vo všetkom jednoduchšie???“

Hodlám napísať hlboko emancipujúcu úvahu, takže poprosím osadenstvo Birdzu, ktoré podobné zverstvá neuznáva, radšej ďalej ani nečítajte. Ďalej tiež upozorňujem, že to nepíšem v stave racionálneho uvažovania, takže si prichystajte rezervu, s ktorou to budete brať a hlavne preskočíme už tieto nepodstatné výstrahy, ktoré aj tak nesplnia svoju pôvodne odstrašujúcu úlohu, ale spôsobia pravý opak (veď viem, čo robím, nie? a prejdeme priamo k veci.


Včera v škole som mala možnosť vidieť jednu z mnoha udalostí, ktoré sa opakujú pravidelne raz mesačne (pre tých zaostalejších predstaviteľov mužského pohlavia – áno, ide o krámy). Kamarátka, s ktorou mám už odžitých pouhých 13 rokov, mala svoje dni. Jej nálada bola v teň deň už od rána niekde ďaaaleko pod bodom mrazu a keďže viem, že v takýchto situáciách sa mi neoplatí samaritánsky pýtať sa jej „čo ti je, mojee?“ alebo ľutujúco poznamenávať „mojko, to ma mrzííí, neboj, to prejdee“. Po prvé, nie som štrnástka (neberte to osobne), aby som ju označovala ako „moje“ či „mojko“ a po druhé, takáto úbohá snaha by nepriniesla nič iné, ako jej nervový výbuch (ktorý má mimochodom ničivejšie následky ako výbuch černobyľu). Takže som len pokojne sedela vedľa nej a rozmýšľala, čo poviem chemikárke, keď príde rad na mňa a ona povie „Lenka, ďalšiu otázku...“ a ja samozrejme pozriem na prázdne miesto v "zošite", kde sa akosi náhodou žiadaná domáca úloha nachádzať nebude, keď tu urobím osudnú chybu a pozriem až príliš ľútostivo na Danku (toť spomínaná hlavná aktérka) skŕčajúcu sa pod lavicou (aj keď ani ona nemala úlohu, tuším pod tou lavicou nebola preto...). Hodila na mňa smrteľný pohľad hovoriaci „Čo chceš, do prdele, ani ja nemám tú posratú úlohu, tak na mňa nehádž tie oči, lebo ti ich jedným ťahom vyškrabem..." a bola som vybavená... Ach áno, máme sa rady

Nadopovala sa tabetkami. Najsamlepšie to riešenie.

Počas sťahovania sa na hornú budovu (totiž my máme takú úžasnú školu, ktorá má až dve budovy, čo by nebolo také zvláštne, keby neboli od seba vzdialené dáky dobrý kilometer a nemuseli by sme sa sťahovať počas prestávok jak blbci hore a dole), keď bolo Danke už lepšie(v rámci možností), začali sme viesť plodnú diskusiu na tému „Prečo to tí debilní chlapi majú vo všetkom jednoduchšie???“.

„Veď tie svine už ani vojnu nemajú, aj to im zrušili!!! Nemusia rodiť, starať sa o decko, kojiť, nemajú z toho potom celé prsia vyťahané, každý mesiac si len užívajú svoje mokré sny a jediné čo na tejto planéte robia, je, že rozhadzujú naokolo svojimi spermiami a následne za ne odmietajú prevziať zodpovednosť!“ dovolila som si miernu citáciu z nášho krásneho "dialógu" o mužoch. Samozrejme, moja pamäť akvarijnej rybičky (ktorá si ževraj pamätá len posledných 15 sekúnd) mi nedovoľuje pospomínať si na všetky výhody mužskej existencie, ktoré v záplave menštruačnej horúčky na mňa Danka vyvalila, ale dúfam, že aspoň týchto pár vás utvrdilo v tom, že my, úbohe ženy, ktoré sú stále mylne pokladané za to nežnejšie a slabšie pohlavie (len preto že nedokážeme otvoriť plechovku či zaváraninový pohár???), sme vlastne oveľa silnejšie a odolnejšie ako mnoho mužov na tejto planéte, ktorí majú komplexy už len z návštevy u zubára. Tak kto je tu KING?


IN MEMORIA - menštruačným cyklom zmáhanej Daniele A.

 Pseudoblog

0 0 0 0 0

Komentuj

17 komentov k blogu