Škola, ach sweet škola...(za toto by som sa mala do konca života smažiť v pekle...)

/Upozornenie – tento blog nie je určený na bežné relaxačné či iné čítanie, slúži len ako abreaktívna psychoterapia prostredníctvom katarzie (pre tých čo nematurovali z ničoho psychológie podobného – ide o tzv. ventiláciu plačom, vyplakaním sa, vyrozprávaním, uľavením si od problémov...) a práve vy ste schytali úlohu toho pomocného pleca na vyplakanie...radujme sa/

Je to tu...

Som si vedomá toho, že táto téma tu musela byť obkecávaná v poslednej dobe až príliš často a dá sa očakávať ešte ďalšia vlna jej výskytu, ktorá zamorí blogy birdzu. No bohužiaľ, mám krásnu výhovorku ospravedlňujúcu moju nevedomosť, ktorá je síce v podstate úplne zbytočná, ale pre ten lepší pocit, že mám alibi, aj tak som si ju pripravila. V poslednej dobe (ako keby inokedy nie) mám tak málo času, že sa nestíham venovať svojej obľúbenej činnosti – čítaniu blogov (a to nehovorím o ešte ľudstvu prospešnejšej činnosti – písaniu mojich blogov). Otázka, na ktorú nikto ani nečakal odpoveď, znie – „No prečo Lenka? Prečo nič nestíhaš?“ (ťažko sa tu opisuje ostýchavosť, ale predstavte si, že v tejto chvíli sa tvárim tým ostýchavým štýlom akože – ale veď to by vás aj tak nezaujímalo...to je nepodstatné také veci...) Ale keďže inak nedáte a tak veľmi sa dožadujete mojej odpovede, vaše prosby a modlitby budú vyslyšané. Podstatou môjho nedostatku času (alebo mojej „zamestnanosti“) sú dve jednoducho banálne a prosté veci.

Po prvé je to škola (čo sa dalo celkom aj čakať, šak už od začiatku sa tu motám okolo toho a nie a nie sa dostať k veci). Je síce len 9. jún (som taká mimo, že aj to som si musela pozrieť v kalendári a za správnosť aj tak neručím...), no na našej skvelej škole nám do uzatvorenia známok chýbajú už len 4 dni. Celkom vtipné. Celkom závideniahodné. Celkom na nervy. Celkom že „Do prdele!!!“ Samozrejme, naši profesori to zistili v „pravú chvíľu“ a keďže nikto nikdy nestíha s učebným plánom, musí sa to odrazu dobehnúť bleskovým lusknutím prstami a slovami „Tak nabudúce si napíšeme výstupný test...“ Za tých šesť slov by som zabíjala. Vraždila. Mučila. Ale tuším som pacifista, tak si hodím radšej slučku z mosta. (Ale inak som v pohode.) Okej, stále je to však celé celkom bežné. Veď podobné veci sa dejú na každej škole. Aj to je normálne, že v jeden deň sa vám nakopí toľko testov, že nestíhate valiť oči a nevládzete klásť sebamenší odpor. Úplné odrovnanie. Vedia ako na to. Sú školení. To všetko sa dá ale zvládnuť, ak si učenie rozplánujete. (Nie, to nebol vtip...) Dá sa predsa pekne učiť poobede, keď prídete zo školy, veď to je niekoľko hodín k dobru, to sa predsa musí stíhať...

Lenže tu sa dostávame k druhému zádrheľu môjho života. A tým sú tréningy. Od piatku ma čakajú totiž Majstrovstvá Slovenska v Prešove a naše trénerky vypracovali dokonalý tréningový plán, ktorý má len jednu jedinú minichybičku – že mi zaberá čas pridelený učeniu. A tak sa stalo, že zajtra píšem polročný test zo slovenčiny a ja (prosím pekne z krvi vzatá bifľoška) som nevidela ani čiarku. (Aby sme si ale rozumeli – niečo také ako pravidelná príprava na nasledujúcu hodinu počas roka – ehm, to nepoznám...) Prišla som totiž z tréningu a násilím som sa donútila uprednostniť nemčinu, ktorá ma čaká v stredu. No hej, to je ten deň „D“, kedy mám kumuláciu testov. Najväčšie vrásky mám však z fyziky, to je moja nočná mora. Ale ak prežijem stredu, mám snáď pokoj už do konca roka, čo zas neznie až tak zle. Tak sa budem optimisticky na to sústrediť a zajtra na literatúre stavím na svoju fantáziu a schopnosť celkom slušne si vymýšľať a dáky obsah už zo seba vymáčknem. A poobede sa premôžem, naučím sa fyziku a tu a teraz na mieste vám prisahám, napíšem to za jedna, aj keby ste ma mali do oka dokúsať. (Snáď to nečítalo veľa ľudí...)

Vaša štúdiom zamorená NeNe

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu