"Ako?"
Ešte včera sa spolu smiali. Ešte včera pozeral do jej očí, ktoré boli plné života. Smial sa s ňou. Počúval jej smiech. Ten smiech. Bol tak nádherný... A teraz je preč.
"Čo sa stalo?"
Rozum rozhýbaval len veľmi pomaly. Šok bol príliš silný. Premýšľal kedy sa to stalo. Hmla sa pomaly rozplývala a do jeho vedomia sa vkrádala nenápadná predtucha. Snažil sa ju umlčať lenže bola stále silnejšia. Nechcel sa pozrieť dolu. Bál sa že budú tam...
"Nie..."
Zaznelo mu v mysli. To sa nestalo...nemohlo...Spomienky sa pomaly vynárali. Vedel že bol s ňou a tá strašná bolesť ho znovu prepadla. Počul jej hlas ako na neho volá. Vstúpila do neho zúrivosť ktorú sa márne snažil ovládnuť. Ďalšie na čo si rozpametával bol ten zmätok v hlave...Fyzická bolesť pomaly ustupovala, lenže nahradila ju iná. Oveľa horšia...
"Nie!"
Zašepkal. Po jeho lícach stekali pramene sĺz. Nepriemná predtucha sa pomaly menila na istotu ktorú odmietali priať už len posledné zvyšky jeho vôle. Jeho zrak pomaly skĺzol na ňu. Boli tam. Na jej hrdle boli dve malé dierky z ktorých vytekali pramienky čerstvej krvi. Ospalým nočným tichom sa ozval rev raneného zvieraťa...
"NIEEEEEEEEEEEE!!!"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár