Len preto aby si ty bol šťastný, na mne nezáležalo.
Vieš načo som prišla po našom rozchode?
Na to, že seba som vždy považovala za niečo menej ako si ty.
Vždy som bola v úzadí.
Verila som, že to tak chcem, že mi to vyhovuje a že to asi tak proste má byť.
Také je postavenie muža a ženy, tak nás to predsa učili no nie?
Muž je vodca a žena sa musí prispôsobiť však?
V duchu vidím teba, ako prikyvuješ na znak súhlasu.
Keď tak nad tým rozmýšľam, nie neučili ma to tak, naučil si ma to ty.
Pamätám si, že predtým ako som stretla teba ma rodičia učili, že muž a žena majú byť rovnocenný partneri.
„Je jasné, že sú nejaké rozdiely medzi mužmi a ženami sú a vždy budú, ale práve preto sú pre seba stvorený. Majú sa dopĺňať“ hovorila mi mama, keď ma už ako malú fascinovalo to, ako pekne sa k sebe s ockom správajú. Nikdy som ich nepočula hádať sa. Ani raz.
Pre mňa vždy boli moji rodičia vzorom toho, ako má fungovať tzv. „dokonalý vzťah.“
No aj na túto vetu mala moja mama pripravenú odpoveď: „Neexistuje dokonalý vzťah. Ani náš nie je dcérka “ hovorievala mi popri tom ako ma ukladala spať, „hádky sú korením vzťahov, bez nich by vzťah bol len o zvyku zlatko“, občas sa odmlčala a v očiach sa jej zaligotal nepatrný závoj sĺz, no jej tvár aj napriek tomu vyzerala šťastne a spokojne.
Vtedy som nechápala prečo, no dnes už viem, že vtedy spomínala na časy, keď boli s ockom mladý.
„Mami? Keď na seba dvaja ľudia kričia znamená to, že už sa neľúbia?“ znela moja otázka v deň mojich 6 narodenín. Tú odpoveď si pamätám dodnes a možno práve preto som sa dnes rozhodla tak, ako som sa rozhodla.
Moja mama sa mi pozrela do očí presne takým nežným pohľadom akým mami pozerajú na svoje deti keď im chcú niečo vysvetliť. Bol to pohľad plný trpezlivosti a lásky. Chytila ma za ruku a povedala „Keď sa dvaja ľudia hádajú dcérka, neznamená to, že sa neľúbia, len si potrebujú povedať veci, ktoré by ináč zostali hlboko v nich a boleli by ich, až kým by neprišiel niekto, kto by ich veľmi nahneval“, pohladkala ma po líci a usmiala sa nad mojím výrazom, čo som mala v tvári. Počúvala som so záujmom akoby som nikdy nič zaujímavejšie a dôležitejšie nepočula. „Pamätaj však na jedno moja, ak sa chlapec a dievča ľúbia, nesmú si ubližovať. Ak si ublížia raz, prebolí to. Ak si ublížia dvakrát, tiež to prebolí, ale už to zanechá takú malú jazvičku, na ktorú aj keď chceš zabudnúť, nejde to. A takto sa to ubližovanie časom stane pravidlom, a vieš ako to dopadne vtedy?“ opýtala sa ma. Ja som len pokývala strapatou hlavičkou, že nie, a tak pokračovala, „ Vtedy sa dvaja prestanú hádať len tak, aby sa nezačali vo vzťahu nudiť. Hádajú sa preto, lebo ich srdiečka sú pokryté miliónmi malých jazvičiek, ktoré ich veľmi bolia. A tak sa prestanú ľúbiť.“
Pamätám sa, že vtedy som sa veľmi rozplakala.
A mama, namiesto toho aby ma utešila mi dala len pusu na čelo a povedala „ Dala by som všetko na svete aby som ťa tej bolesti mohla ušetriť, no nemám na to právo, ale viem jedno: raz príde niekto, kto ťa naučí smiať sa z maličkostí a zároveň ťa naučí ako chutí bolesť a slzy. Nikdy však nezanevri na lásku, to je tá najväčšia chyba akú môžu ľudia v bolesti urobiť“.
Pobozkala ma a odišla z izby.
Vtedy som plakala presne tak ako dnes, ale z iného dôvodu.
Dnes keď vidím mamu, ako niekedy plače nad ockovou fotkou a zviera ju pri srdci, chápem význam slov, ktoré mi vtedy povedala.
A mala pravdu.
Vďaka tebe som spoznala ten najkrajší pocit, aký na svete môže existovať, no ukázal si mi aj odvrátenú tvár lásky. Tú horkú a plnú sĺz. Napriek všetkému ti však teraz píšem jedno vzácne slovo, ktoré by malo byť vo vzťahoch samozrejmosťou. V našom však nebolo. Ďakujem ti pán M. Ďakujem za všetko.
S bolesťou v srdci poskladala list a priložila si ho k srdcu.
Po lícach sa jej skotúľala slza.
Za ten čas čo spolu boli, to bola tá najbolestnejšia a najúprimnejšia zo všetkých.
Vložila list do obálky a na prednú stranu napísala: „Nezabudni prosím.“ Zadnú stranu zdobilo krasopisné : “Pre pána M.“
Vedela, že nemá zmysel viac plakať.
Nechala list na stole a pri pohľade na slzu, ktorá jej spadla na obálku šepla: Táto bola posledná.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
adsy
1. 10.októbra 2011 16:08
pravda
Napíš svoj komentár